Pri splne mesiaca

Nad korunami stromov sa vznášal majestátny mesiac. Vyhupol sa na oblohu a svojou žiarou tienil ostatné nočné objekty, tak márne túžiace po ľudskej pozornosti. Mesto, tróniace pod nočnou oblohou, spalo. Nezaujímalo sa o nočný život, tvory, ktoré opúšťali svoje domovy v tomto čase im boli ukradnuté. Len jedna osoba ignorovala tú zvyklosť. Odhodlaným krokom kráčala úzkou, nejasnou cestičkou a nestarala sa ani o zimu ani o tmu, cez ktorú nebolo takmer nič vidieť. Potkýnala sa a padala v dôsledku čoho sa jej na rukách tvorili opuchliny a malé krvavé šrámy. Aj to jej bolo jedno. Les prestal hustnúť a namiesto ďalšieho porastu sa pred ňou otvorila pomyselná čistinka. Spomalila, tenký sveter jej prestal divoko viať okolo rúk a vlasy sa jej ustálili akoby v jemnom vánku.

“ Čakal som na teba“ hrubý hlas preťal mŕtvolné ticho a načisto tak zničil začínajúcu polnočnú atmosféru, ktorá ľudí upokojovala, vlievala do ich pocit šťastia a úžasu. Muž postávajúci v tieni stromu, sa elegantne odtrhol od kôry stromu a ešte ladnejšie sa priblížil až k nej. Cítila na krku jeho dych, tak pokojný, vyrovnaný. Cítila ako po jeho skúmavým pohľadom celá horí, tvár sa jej určite sfarbila do červena. Mala sa báť? Teraz bol na to najvhodnejší čas. Namiesto obáv, či niečoho iného, vykročila dopredu, tesne míňajúc jeho pleca. Náhle sa jeho ruka ocitla na jej ramene a prinútila ju tak zastaviť. Stisk nebol silný, no ani jemný. Bol presne taký, ako jeho adresát chcel. Dokazoval to, čím bol a čo sa stane ak neposlúchne.

“ Nevidím dôvod, prečo by si mal“ podráždene zavrčala, snažiac sa rozprávať plynulo a dôrazne. Nie otupene a rozrušene, pretože tým by všetko pokazila. Strhla by si masku, ktorú nemohla odhodiť len pod vplyvom strachu či úzkosti.

“ Ach, Bonnie…“ ako keď oslovujete dieťa a chystáte sa mu povedať, že o niekoľko dní ho čaká vytúžená oslava, presne tak znel. Nestihla ani žmurknúť a už sa ocitol oproti nej a znovu jej znemožňoval únik. Tento krát však neostal iba pri tom. Spustil svoju ruku z jej ramena, no len preto, aby sa tou istou rukou mohol dotknúť jej líca. Pohladil ju tak jemne, akoby bola zo skla, ktoré sa pod ťažkým kameňom môže ľahko zlomiť. Zachvela sa, celým telom jej prešla triaška, ktorú dokázal vyvolať ten jeden dotyk.

“ Prestaň!“ precedila pomedzi stisnuté zuby. Načisto mu preskočilo. Čo si to dovoľuje! On možno zabudol na ten nedávny incident, no ona ani náhodou! Stále sa dokáže detailne rozpamätať na tú bolesť, ktorá sa jej šírila celým telom, keď sa jej zahryzol do krku. Na tú vzácnu tekutinu, ktorá sa jej vytrácala z tela. Na ten pocit, keď sa všetko rozplynulo a ostala plávať v temnote.

“ Stačí tak málo…nemusí to vôbec bolieť“ zo slov, ktoré jej šepkal do tváre sa jej prevracal žalúdok. Stáčal sa do neprirodzených útvarov a tlačil na jediný orgán, ktorý prejavoval akú -takú normálnu činnosť. Srdce sa jej rozbúchalo šialenou rýchlosťou, priam cítila tie údery na rebrách. Zomrie? Zabije ju? Pokúsi sa o to druhý krát?

“ Prečo?“

“ Nie drahá, nechcem to urobiť…nie teraz, nie tu“ hovoril pošepky, až mu mala problém rozumieť. Neprestával ju hladiť po tvári. Nepohla sa, strach ju načisto ovládol. Racionálne uvažovanie šlo do úzadia, rovnako ako realita, v ktorej boli nepriatelia na život a na smrť. On upír, ona čarodejnica. Telesná blízkosť a všetko čo k tomu patrí zvíťazilo. Čo ho k tomu viedlo, dôvod, pre ktorý sa neodtiahol, ktorý ho držal na tom mieste, jej nešiel do hlavy. Jeho ruka sa prestala pohybovať. Zahľadel sa jej do očí, už nie tým zastreným, posmešným pohľadom. Jas a úprimnosť, to sa tam na sekundu mihlo, to bolo to, prečo tam stála ona. Na to čakala a nakoniec sa aj dočkala. Jeho ľavá ruka sa ocitla na jej páse a vzápätí cítila ako ju k sebe ťahá. Ľahko sa oprela o jeho hruď, tak vypracovanú, kamennú a studenú. Ani na moment nespustila z očí tie jeho. Ďalšia vlna strachu ju držala v tom, že ak to urobí, bude si myslieť, že to všetko bol len sen. To čo tam stále prevládalo nad temnotou, je len jej fantázia. A to nechcela. To nemohla pripustiť. Rýchlo pritlačila svoje pery na tie jeho, upokojujúc tým svoje srdce, ktoré náhle znovu nabehlo na normálnu, zvyčajnú úroveň.

Zaslala: Calla