Dcéra (5 – 6)
5. kapitola
„Nemôžeš mu to povedať.“
„Prečo nie?“
Nechcela som o sebe rozkrikovať pri prvej príležitosti, ale sama musím uznať, že začiatok nebol úplne podľa mojich predstáv. Vedelo o mne príliš veľa ľudí, cudzinec sa v takom malom meste nadlho neukryje.
„Takže?“ Damon nedočkavo podupkával nohou.
„Som…“
„Prestaň!“ skočil mi do reči Klaus.
Nesúhlasne krútil hlavou a v jeho očiach som videla hnev. Neznášam, keď mi niekto niečo zakazuje, hlavne bez zjavného dôvodu.
Damon si celú scénku užíval, pobavene dvihol obočie a preskakoval pohľadom zo mňa na Klausa akoby bol na tenisovom zápase.
„O-ou… Na tvojom mieste si dávam pozor. Chvíľa nepozornosti a prebodne ta rovnako ako celú svoju rodinu.“
Šokovane som naňho pozrela. Zrazu som úplne zabudla na predchádzajúci rozhovor.
„Čože? O čom to hovoríš?“
„On sa ti nepochválil? Neukázal ti svoju výstavku truhiel?“ žartoval ďalej ale ja som ho už nevnímala.
„Hovorí pravdu?“ potichu som zo seba dostala a keď mi na to Klaus nič nepovedal, vedela som pravdu.
Rýchlo som vybehla z baru. Mala som odísť už na začiatku, zbytočne som si robila nádeje. Počula som o ňom mnoho, mama mi rozprávala o jeho rodine, jeho vzťahu s otcom, myslela som, že toto všetko ovplyvnilo jeho správanie. Ale po tom, čo povedal Damon, som už nemohla zatvárať oči pred pravdou. V tomto zašiel priďaleko.
„Počkaj! Vysvetlím ti to.“
„Čo mi chceš vysvetliť? Že nenávidíš svoju rodinu?! Že ich pri prvej hádke zabiješ? Asi môžem byť šťastná, že som prežila až doteraz!“ mala som pocit, že vybuchnem od zlosti. Cítila som ako sa okolo nás nečakane zdvihol vietor a stmavla obloha.
„Nebola si tu, nechápeš to.“
„Som úprimne rada, že som tu nebola. Som si totiž istá, že toto by som nepochopila nikdy.“
Videla som pred barom stáť Damona ako udivene hľadel na oblohu, na mňa, na Klausa.
***
Potulovala som sa po meste už niekoľko hodín. Vedela som, že ma tu už nič nedrží, ale stále som nechcela odísť. Ubytovala som sa v prvom moteli blízko námestia a celé popoludnie som preležala na posteli bez pohnutia.
…zamilovala som sa doňho, keď som bola veľmi mladá…
…mal iný životný štýl ako ja…
… rodina bola pre mňa prvoradá…
V hlave sa mi stále vynárali mamine slová, spomínala na otca s láskou v očiach a bolesťou v hlase. Niektoré veci neprekoná ani láska. Vtedy som to nechápala, ale teraz už viem, čo tým myslela. Chcela ma pred ním chrániť, ale napriek tomu sa mu až príliš podobám.
Keď som sa odhodlala vyjsť z izby, vonku husto pršalo. Rýchlo som si prehodila cez hlavu kapucňu a kráčala smerom k baru. Vo vnútri vládla komorná atmosféra, smiech sa miešal s cinkotom pohárov a búchaním pri biliardovom stole. Vydýchla som si, že ma obsluhovala neznáma žena a nie ten blonďatý chalan ako na začiatku. Priniesla mi pivo a nevypýtala si ani preukaz. Kiežby všetko šlo tak hladko…
Dúfala som, že si tu v tichu obzriem miestnych, vypijem dve-tri pivá a nakoniec sa pohádam sama so sebou.
„Neskutočné, ako vieš vystihnúť presne tú najnevhodnejšiu chvíľu.“ neotočila som sa, ale bola som si dobre vedomá toho, kto mi stojí za chrbtom.
„Mal by som ťa nahlásiť. Neplnoletá s fľašou v ruke.“
„Poslúž si.“
„Niekto nemá náladu?“ vzal mi fľašu a odpil si s nej. „Dáš si?“
Znechutene som naňho pozrela.
„Ráno sme nedokončili rozhovor.“ neodpovedala som. „Videl som ťa vonku, keď si sa hádala s Klausom. Pekný trik s tým počasím.“
„Som rada, že sa ti to páčilo.“ uškrnula som sa.
„To robíš bežne?“
„Ani nie, len keď sa prestanem ovládať.“
„Zlé dievča…“ zašepkal mi do ucha a musela som sa zasmiať. „Takže? Pripravená odhaliť mi svoju totožnosť?“
„Heh… Aby mal Klaus konečne dôvod zabiť ma? Až tak ma nenávidíš?“
„Takže SI jeho rodina.“
„Podobám sa naňho?“ bola som vážne zvedavá čo mi odpovie.
Zadíval sa mi do očí, akoby v nich niečo hľadal a skúmavo naklonil hlavu na bok. „Nie.“
„Super.“ nevedela som, či sa mám tešiť alebo byť sklamaná.
Chvíľu sme ticho sedeli vedľa seba, obidvaja sme rozmýšľali nad svojimi vecami, keď sa Damon pozrel k dverám a potichu zaklial.
Kráčala k nám vysoká blondína, pohľad mala upretý na nás.
„Balíš školáčky? Aké úbohé.“
Chcela som jej na to niečo povedať, ale predbehol ma. „Zoznámte sa. Toto je Alexandra. Alexandra, Rebekah. Tvoja…“ Nechal visieť vetu vo vzduchu a čakal čo odpoviem.
„Ty si Klausova sestra?“ pozorne som si ju obzrela.
„Áno. Prečo? Kto si ty?“
„Jeho dcéra.“
Obidvaja pozreli neveriacky na seba a nevedela som, ktorý z nich dvoch, je viac šokovaný.
6. kapitola
„Ako to myslíš… jeho dcéra?“ pomaly sa spýtal Damon, stále mu nedochádzalo, čo som povedala a Rebekah sa len bez slov prizerala.
„Nechcem ťa sklamať, ale upíri nemôžu mať deti.“ vysvetľoval mi ako malému dieťaťu.
„Neviem, či ti to niekto povedal, ale Klaus nie je upír.“ uškrnula som sa naňho. „Teda nie čistý upír. Aj keď ho jeho otec premenil, stále bol spolovice vlkolak a tí predsa deti mať môžu.“
„Takže hybridi sa môžu rozmnožovať?“ rozmýšľal nahlas, úplne zabudol, že sme tam s Rebekah aj my dve.
Videla som akí boli obidvaja zaskočení, niečo takéto určite nečakali.
„Stačilo.“ ozvala sa Rebekah rozhodne, pozrela na mňa a chytila ma za plece. „Pôjdeš so mnou.“
„Kam ju chceš odniesť.“ postavil sa nám do cesty Damon.
„Je to moja neter, postarám sa o ňu.“ odtlačila ho lakťom a vytiahla ma von z baru.
„Čo sa deje?“ nechápala som, prečo má tak na ponáhlo. „Kam ideme?“
„Nie tu.“ nervózne sa obzrela a vyrazili sme.
***
Zastavili sme až pred Klausovým domov, hneď som spoznala cestu a chcela som vystúpiť. Netúžila som sa s ním znova stretnúť, ale všetky moje protesty boli márne.
Zastavili na kraji cesty, chytila ma za ruku a ťahala za sebou. Na moje prekvapenie bol dom úplne prázdny, v tme som kráčala za ňou, rozoznávala slabé obrysy nábytku okolo nás.
Nakoniec zasvietila len malú lampičku pri gauči a posadila sa.
„Povedz mi všetko.“ naliehala na mňa a doslova mi visela na ústach.
„Keď moja matka zomrela, rozhodla som sa vyhľadať Klausa. Vedela som, že je mojím otcom, mama ho občas spomínala.“
„Ako sa volala?“
„Assia. Bola čarodejnica, hovorila, že mali príliš odlišný životný štýl aby zostali spolu. Vraj to bolo len krátke vzplanutie vášne,“ na chvíľu som sa zamyslela a potom som pošepky dodala: „ale z jej slov som nemala taký pocit.“
„Môj brat o tebe vedel?“
Pousmiala som sa, keď som si pomyslela na naše prvé stretnutie. „Bol dosť prekvapený, že ma vidí, akoby som mu pripomínala mamu. Ale nadšený teda vôbec nebol.“
Skúmavo sa na mňa pozerala a ja som nechcela, aby si všimla ako ma to mrzí.
„Keď bola tvoja mama čarodejnica…“
„Áno, zdedila som to po nej. Viem čarovať a učila ma už od mala, poznám všetky jej kúzla, čítala som je poznámky, denníky, chcela som sa zlepšovať.“
„Kto každý o tom vie?“
„Klaus, Damon a nejaký ďalší upíri z mesta a Bonnie Bennett. Bola s ostatnými, spoznala som ju.“
„Ako to, že ťa Damon nechal tak dlho nažive?“
„Ubránila som sa mu. Som silnejšia ako on.“
„Čo tým myslíš? Nie si upír ako on.“
„Asi zabúdaš, kto je mojím otcom.“
„Takže si nezdedila len schopnosti po mame, ale aj po Klausovi.“ v očiach sa jej zračilo prekvapenie, očakávanie.
„Som čarodejnica. Ale len z jednej tretiny. Klaus je možno hybrid, na mňa však nemá.“ zasmiala som sa.
Rebekah sa postavila, pomaly sa prechádzala po izbe a rozmýšľala. „Vieš čarovať, si upír AJ vlkolak.“ prikývla som.
„Prečo si ma odviedla od Damona?“ prerušila som ticho, bola som zvedavá. Nevedela som, či to spravila kvôli nemu, alebo sa len chcela o mne dozvedieť niečo viac.
„Nenechajú to len tak. Budú sa chcieť Klausovi pomstiť za to všetko, čo im spravil a urobia to cez teba.“
„Prečo mi chceš pomôcť? Pred pár hodinami si o mne ani nevedela.“
Nadýchla sa, pripravovala sa na odpoveď. Nemohla som odolať, aby som sa jej na niečo opýtala.
„Damon povedal, ze Klaus zabil celú svoju rodinu.“
Čakala som ako zareaguje, okolo nás vládlo dokonalé ticho. Aj v slabom svetle som zreteľne videla bolesť v jej očiach. V rozpakoch sklonila hlavu a ja som pochopila.
„Predsa si prišla do jeho domu, ochraňuješ mňa. Nechceš sa mu za to pomstiť?“
Pomaly podišla ku mne a chytila ma za ruky.
„Aj napriek tomu všetkému sme rodina. Raz a navždy.“
Zaslala: Luthien99