Devil’s Night (6)

Postavy:

1- Damon Salvatore – upír

2- Lucienne – pani a šéfka Pekla /Lukrécia/

3- Kristián – 5 ročný chlapček iba vzrastom, mentálne oveľa starší

4- Fric – majordómus

5- Helpless – doktor práv – /nemohúci, bezbranný/

6- madam – pani vily na invalidnom vozíku

7- Wanda – obranca Kristiána

8- Royal Agaric – starý vlčiak – /muchotrávka kráľovská/

9- Guľôčka –Kristiánov čierno-biely potkan

 

Damon leží nepohnute, v hlave mu od premýšľania hučí…

Pohľad na telefón, displey žmurká a hlása 02.00 hod. ráno. Damon vedie v sebe dlhý monológ…

Css… keby krásny mladý muž vedel prečo neodišiel?? Tajomná neznáma… si to ty, čo ma sleduješ spoza závesu?? Tvoje pery chutia zaujímavo… snáď sa mi ešte pošťastí ťa stretnúť a vrátiť bozk…

Niečo sa stále vracia Damonovi v hlave, dajaká informácia, činnosť… sakra niečo chcel spraviť, nájsť, pozrieť keď sa sprchoval… lenže ho vyrušil Kristián a upír zabudol.

„Do mrne! Už som úplne skoprnený! Koncentráciu som asi zabudol pred vchodovou bránou… jasné vchodová brána! Mal som vizitku od Lucienne pri bráne vo vrecku košele! Damon tú hľadaj, bolo tam čosi viac ako len adresa!“

 

Upír sa polohlasne rozpráva sám so sebou. Tíško sa plíži do kúpeľne, stojí pri rohu kam nahádzal všetky špinavé veci aj celý oblek. To nie je možné, všetky špinavé veci sú preč, zato na dverách visí čistý Damonov oblek v ochrannom obale, na komode sú starostlivo naukladané čisté modré košele, farebné viazanky ležia vzorne ako vojaci. Vyleštené topánky pri komode… a vedľa nich ešte ďalšie dvoje, nové, identické. Kúsok od košieľ tmavé športové nohavice, tričká, mikiny s kapucňou a troje tenisky, všetko v tmavých, no nie čiernych tónoch. Damon na to civí ako uhranutý, aj zabudol čo chcel…

„A toto je už čo? Do riti, to nie sú moje veci!“ Damon zmätene čumí na garderóbu, márne hľadá svoju modrú špinavú košeľu a vizitku od Lucienne. Tresne päsťou do komody.

„Damon, čo vyvádzaš?“ Kristián sa prebral na buchot a došuchtal sa do kúpeľne.

„Sorry mladý, zobudil som ťa… ale tu sa dejú veci… vytáča ma keď… sakra, neviem nájsť… mal som tu vizitku.“ Kokce upír a zasa hľadá po všetkých kútoch.

„Čo? Niečo sa ti stratilo?!“ Výhražne sa spýtalo chlapča a striehne na odpoveď.

„Tak stratilo… nie je tu. Potrebujem tú vizitku na zajtra.“

„Ok.“ Kristián prišiel ku dverám a hlasno zakričal na Frica. Damon vybehol za ním.

„Čo jančíš? Zobudíš celý barák… ticho!“

„Žiadne ticho, chýba ti vizitka! Fric, okamžite ku mne!!!“ Chlapča s takou vervou kričí až sa Damon začína nepríjemne ošívať. O pár chvíľ je už Frica počuť na schodoch, šuchce sa v župane.

„Prosím?“ Fric prišiel, ale nevraživo hľadí na dieťa.

„Damon mal v kúpeľni vizitku a už tam nie je! Kam si ju schoval?“ Kristián útočí, akoby si bol istý Fricovou vinou.

„Ehm… prepáčte pán Salvatore, myslel som, že už vám nie je potrebná. Zostala v špinavej koše…“

„Fric! Tú vizitku!“ Kristián naťahuje ruku a čaká. Majordómus neochotne siahne do bočného vrecka a podá ju chlapcovi.

„A teraz zmizni! Ráno dáme reč.“

„Prosím Damon… je to ona?“ Chlapča sa zvrtlo k upírovi. Damon neveriacky čučí na celý dej.

„Áno, ďakujem.“ Kristián pokýval hlavou, tresol dverami od izby a vliezol ku psovi do postele.

„Dobrú noc… a Damon, neboj sa ma… požiadaj o pomoc, vyhoviem ti.“ Kristián objal vlčiaka, ostalo ticho, tma.

 

Upír len stojí a nechápe. Boha jeho, to sú pomery! Kto je tento malý diktátor? Patrí mu to tu? A Fric je kleptoman? Načo mu je vizitka od Lucienne… ha, vizitka! Damon skočil do kúpeľne, pozoruje na svetle kúsok červeného papiera, otáča ho v rukách a bol by prisahal, že tam bolo čosi viac ako len strohá adresa tejto vily. Opäť lustruje kus papierika, nič. Že by mi to Fric vymenil? Kde by vzal takú istú vizitku? Damon už začal pochybovať o tom čo videl. Zastrčil ju do dokladov. Telefón má na ticho, ale vibruje mu statočne vo vrecku. Upír zatajil dych, nechce to vidieť… nechce už poslúchať červený displey! Lenže vibrovanie neprestáva. Ruka poslušne ukáže očiam sms-ku od Lucienne.

Displey žmurká červeno.

 

 

Odosielateľ: 666

SKORO SI SI SPOMENUL NA VIZITKU! INFORMÁCIE NA NEJ ZOTRVALI IBA 24 HODÍN! TERAZ SI ICH MUSÍŠ PRACNE ZOHNAŤ SÁM A VER MI DAMON, BUDEŠ ICH POTREBOVAŤ! ZAJTRA NIČ NEPOKAZ, MÁŠ POSLEDNÚ ŠANCU! LUCIENNE

 

A toto je už moc! Damon prudko vybehol na chodbu, schmatol kľučku na vchodových dverách, trhol nimi a… priamo pozerá do očí Lucienne, stojacej vonku.

„Dobrý večer Damon. Som rada, že si mi prišiel naproti. Môžeš ma sprevádzať nočnou prechádzkou parkom pri vile?“ Sladko sa mu prihovára. Damon už rozdýchal prekvapenie, nastupuje hnev, podráždenie a nevôľa. Hrozivo sa díva na úskočnú nepriateľku, sekundu dve rozhutuje ako najlepšie zaútočiť na jej hrdlo…

„Milý môj, veľmi si rozmysli čo vykonáš. Som na teba stále nahnevaná a sprav len jeden ďalší nerozvážny čin… bolestivo zaplatíš!“ Lucienne už znie hrozivo, Damona začína oblievať nevoľnosť, bolesť vo svaloch stúpa. Šéfka pekla ho mučí fyzickou bolesťou, čaká na jeho reakciu.

„Dlžíš mi odpoveď… jednou vetou… čo presne odo mňa chceš?“ Upír trpí, snaží sa vydržať a nepoddať bolesti.

„Nie! Ty mi dlžíš odpoveď! Pýtala som sa ťa, či ma budeš sprevádzať parkom!“ Popudene sipí Lucienne. Damon statočne trpí a je kráľovsky odmenený… Lucienne je zasa nahnevaná, lebo Damon neskáče ako ona chce.

„Ja som sa pýtal prvý!“ Damon sa diabolsky usmieva, aj cez bolesť.

„Lucienne, odpovedz a hneď!“ Zhúkol na ňu. Strhla sa, privrela oči a zvyšuje dávku bolesti.

„V tom prípade choď do riti odkiaľ si prišla!!!“ Damon sa už prehýba bolesťou, ale ešte má toľko sily aby zabuchol vchodové dvere pred Lucienne a odmotal sa do svojej izby.

Šéfka pekla osamela pred vilou, dvere jej pristáli kúsok od tváre. Plná hnevu a poníženia skučí zlosťou: „Úúáá! Damon, za toto mi zaplatíš!!! Dvojnásobne!!! Ja ťa skrotím, pokorím, naučím poslúchať!!! Sakra! Ty budeš potiť krv!“ Zostal po nej len nervózne padajúci prach na schody.

 

Damon sa dovliekol do izby, zvalil na zrazené kreslá. Bolesť opadáva, telo sa konsoliduje, myseľ je ako vo vate – nie je schopná presne analyzovať. Upír to pre dnes vzdáva, leží sa mu nepohodlne v zrazených kreslách, tak ich posunie bokom, zdrapne jeden vankúš a líha si na zem. Hodiny v diaľke odbíjajú štyri.

„Fasa… za tri hodiny mám nástup na rajóny v športovom! Tak to sa mi už ani neoplatí spať… ani sa mi nedá! A čo tak sa ísť pomotať po nočnej vilke? Hmm??“ Tak šup Damon, bolesti už nemáš, všade ticho a ponuro…

 

Chodby sú osvetlené len tlmene, vila je mŕtva. Damon sa prediera prízemím, pár dvier už otvoril poobede keď hľadal vínnu pivnicu. Má teraz pred sebou veľké vitrážové dvoj dvere, zjavne vstup do jedálne, či salónu. Pootvorí krídlo… len aby sa prešmykol. No jasné, hnus ako na chodbách… všetky slohy zmotané v sebe, nechutne preplnené nábytkom, sedačiek a kresiel ako v konferenčnej miestnosti. Prejde krížom, zaujme ho krbová rímsa s fotkami. Tváre nepozná… ženy s deťmi, rodinné fotky s deťmi, baba na vozíku, samozrejme všade je Royal Agaric… ale táto je iná.

Malá fotka vzadu, na nej je Kristián, Royal Agaric mu leží pri nohách, chlapča sa usmieva, na kolenách má… potkana? Hej je to čierno-biely potkan, veď má holý chvost a ešte jeden malý psík. Asi yorkshirský teriér, ešte šteniatko. Damon si obzerá tú fotku a niečo ho mýli… yes… Royal Agaric je tam mladý, tak ročný a Kristián vyzerá na tej fotke presne ako dnes. Sakra, tak koľko má rokov to chlapča?

„Ehm… nechcem ťa rušiť… ale psovod nemá čo pohľadávať v salóne madam!!!“ Zaznel hlas od vitráže.

Damon sa strhol, je nepozorný, prestal sledovať okolie a nechal sa nachytať. Už tak je dosť napálený a k tomu tykanie + oslovenie psovod… Neochotne sa otáča za mužským hlasom ktorý ešte nepozná, alebo možno je to ten z večernej hádky.

„Už sa stalo! Rušíš ma!“ Vyštekol Damon, vidí muža okolo štyridsiatky, urasteného, drzo si premeriava upíra… priam ho vyzýva.

„Pravidlo jedna! Personál sa správa submisívne, slušne, nečmuchá po nociach! Pravidlo dva! Perso…“ Nedopovedal.

Damon sa prirútil k nemu, práve dostal veľkú chuť kohosi zmlátiť do krvi a zjavne to bude tento šašo!!! Schmatol ho pod krk, preleteli chodbou, zvalili sa pri vchode. Damon ho škrtí z celej sily, muž len vypliešťa oči, určite nečakal útok.

„Pravidlo tri! Keď chceš so mnou hovoriť, predstavíš sa slušne a ja usúdim čo ďalej! Chceš teda so mnou hovoriť?!“ Damon hrozivo zašepkal, metá blesky očami, dusí chlapa pod sebou a dáva mu poslednú možnosť. Chlap prikývne.

„Ok. Začni.“ Damon povolil zovretie, ale stále ho drží v šachu.

„Doktor Helpless.“ Zachrčal chlap. Damon sa pousmial… Doktor Bezbranný, či Bezmocný?

„Robíš si srandu doktor?“ Upír stratil polovicu hnevu.

„Nie! To je moje meno! A mohol by si ma už pustiť!“ Doktor sa už spamätal zo šoku. Upír váha, no vstáva a dáva milostivo slobodu obeti.

„Doktor čoho?“

„Doktor práv!“ Zahučal chlap a šúcha si pomačkaný krk.

„Ha… ešte lepšie. Meno a povolanie máš v rozpore! Alebo si ako právnik fakt slabý a bezmocný?“ Damon sa začína baviť.

„Máš nemiestne poznámky! Vráťme sa k tebe a salónu?! Čo snoríš?“ Právnik sa snaží byť dominantný.

„A ty?“

„Čo ja?“

„Aj ty si bol v salóne! Čo si tam robil?“ Damon sa len tak nedá zahnať do kúta.

„Ehm… šiel som okolo a …“ Doktor nevie ako ďalej.

„No… pomôžem ti? A videl si svetlo, tak si nazrel a videl si pootvorené dvere, tak si nazrel a videl si pohyb v salóne tak si nazrel a mal si dajaké tušenie tak si nazrel… Kriste je sto výhovoriek a ty ako právnik nevieš nájsť ani jednu? Takže meno ti právom patrí.“ Damon sa už nepokryte zabáva.

„Si drzí! Máš zaradenie k personálu a budeš sa podľa toho aj správať! Vyžadujem absolut…“ Doktor skríkol, až sa im vrátila ozvena.

„Damon, zasa ťa dakto obťažuje?“ Kristián vystrčil hlavu z izby, Royal Agaric pribehol k upírovi a začal vrčať na doktora.

„Nie Kristián, to je ok, choď si ľahnúť.“

„To sú čo za spôsoby! Akoto Kristián že si u psovoda? Okamžite sa vráť do svojej izby chlapče! Ja si to už s ním vybavím namieste!“ Doktor vrieska, rozčuľuje sa.

 

Damon zahriakol psa, usmieva sa na chlapa bez autority. Kristián presne vyhodnotil situáciu: „Nie, nikto ťa neobťažuje. Jasné, ty sa bavíš na tejto kreatúre. Ok… nebudem ťa rušiť Damon.“ Kristián zabuchol dvere, pes poslušne sedí pri nohách Damona, ale striehne.

„Neskutočné, nie si tu ani 24 hodín a prevrátiš chod hore nohami! Vieš čo ti poradím… zmizni do materinej riti skadiaľ si prišiel! Lebo keď nie…“ Doktor zle odhadol upíra, nebolo rozumné sa mu vyhrážať. Damon stratil úsmev, zahnal sa a doktor pľuje krv na podlahu. Zaženie sa po Damonovi, ale schytá druhú pod oko a  zajtra má zlý monokel.

„Myslím že dve upozornenia do tváre ti dnes stačia. Skús na mňa ešte raz zvýšiť hlas, či sa mi primotať do cesty… Royal k nohe.“ Damon spokojný odchádza do izby. Doktor sa zlostne díva za upírom, jeho pohľad neveští nič dobré.

„Budeme hrať podľa teba sopliak?! To ťažko! Druhé kolo bude moje!“ zasipel Doktor Helpless a zmizol v izbe na prvom poschodí.

 

Damon je unavený, ale spokojný… veď si udrel, nasral Lucienne. Vchádza do izby, vonku svitá, blíži sa piata hodina. Damon chvíľku zaváha, potom skočí do kúpeľne, hodí na seba tmavý športový odev, kývne na psa a vydajú sa behať do lesa.

Čo tak prekvapiť sliediča na prvom podlaží? Damon sa prudko otočí, zahľadí na prvé poschodie.

Svieti sa tam, postava je celá v okne, sleduje Damona… Za ňou sa vynorí ďalšia, v ruke nôž, či iný ostrý dlhý predmet… ruka s nožom sa dvíha, Damon trnie hrôzou: „Niéééé!

Zaslala: IVETKI