Bozk s upírom

(Odmyslite si všetko, čo viete o deji, ako nasledoval a podobne. Toto je len malá odreagovačka, takpovediac po epke 1×03)

„ Nezdá sa mi to múdre, Stefan.“ Pravou rukou som si chytila dlhé nariasené šaty. Hladký lem sa mi vyšmykoval, tak som ruku zovrela do päste. Zdalo sa mi to až neuveriteľné. Tak jemná láta, a tak nepoddajná.
„ Nie všetko správne, je aj múdre, Elena:“ Cítila som jeho chladný dych na líci. Striaslo ma. Ako vždy, keď na mňa prehovoril. Od nášho prvého stretnutia uplynul iba mesiac, no mala som pocit, že ho poznám roky. Bol úprimný, zdvorilý a v niektorých situáciách, ako napríklad v tejto aj gentleman.
„ Musíš sa trochu odreagovať. To naháňanie ťa načisto pripraví o potešenie zo života.“ Popravde, bolo mi to jedno. Prišla som o život vo chvíli, keď sa auto mojich rodičov ocitlo v rieke. Vtedy som prvý krát pocítila, že život sa snami len hrá. Že to pekné, nemá večné trvanie.
„ Ale takto?“ Pozrela som do jeho hnedých očí s absolútnym zúfalstvom. Prečo práve ples? Spoločenský? Nemohol vybrať nejakú inú dedinskú zábavku? Napríklad kakaoke. Bezfarebné pery sa mu roztiahli do šibalského úsmevu. Spoločne s kravatou a smokingom to bola neodolateľná kombinácia. Ale tak ako predtým, aj teraz som sa musela rázne zastaviť. Je to upír. Mýtická bytosť, od špiku kosti zlá. Nikdy to nepomohlo. Naopak. Túžba dotknúť sa jeho perfektného tela ma čím ďalej tým viac ovládala.
„ Už som ti povedal, že ti to náramne pristane?“ Naklonil sa ku mne, akoby náhodou. Začínala som nadobúdať podozrenie, že to skutočne robí zámerne. Vie, ako ma tým zakaždým vykoľají. Namiesto toho, aby som sa začervenala nad komplimentom, som sa zamračila. Namaľované mihalnice ma pichali v očiach no i napriek tomu som sa naňho stále intenzívne mračila.
„ No tak…. Nehnevaj sa toľko. Uvidíš bude sa ti tam páčiť.“ Zasmial sa zvonivým smiechom, ktorý sa mi ozýval v hlave ako nekončiaca ozvena. Odhalil tým raz nebezpečne bielych zubov. Desivo bielych. Striasla som sa a ignorujúc jeho nákazlivý smiech som kráčala v ústrety veľkej sklenenej budove.
Behom pár sekúnd bol pri mne. Predbehol ma a zatarasil mi cestu. Povzdychla som si, naznačujúc očami nech povie čo ešte chce. Tak, ako som očakávala, pochopil ma. Elegantne sa uklonil a natiahol svoju pravicu smerom ku mne. Zaklipkala som očami. Skôr, než som sa stihla zastaviť, som mu aj ja podala svoju. Zľahka ju chytil a pritisol svoje kamenné pery na opak mojej dlane. Prebehol mnou čudný pocit. Chladil a hrial zároveň. Nechal svoje ústa sotva sekundu spočinúť na mojej ruke. Rýchlo sa narovnal a zo zatvorenými očami si oblizol bledoružové pery. Ak by som videla upíra prvý krát, istotne by to so mnou teraz zamávalo. No Stefan bol v mojom živote už dlhšiu dobu. No i napriek tomu na dokázal perfektne prekvapiť.
„ Smiem prosiť?“ Opýtal sa stále so zavretými očami. Nastavil mi rameno a ja som sa ho opäť bez rozmýšľania chytila. Bol to reflex? Skôr náhly popud. Hormóny, nič viac. Aj cez sako som cítila, ako ma jeho telesná teplota chladí na koži. Nebolo to nič hrozné, no už sa nemohla dočkať, kedy budeme dnu. Pár metrov pred vchodovými dverami nás zastavil akýsi pracovník hotela. Priateľsky sa na nás usmial a natiahol ruku. Ja som na ňu iba nemo zízala, no Stefan do nej čosi vložil. Aha, pozvánka, docvaklo mi, keď ma môj spoločník ťahal dnu. Ako pravý gavalier vošiel prvý a ja som sa došuchtala za ním. Hala bola do polovice plná. Určite sú všetci v sieni. No aj tých pár tvárí, ktoré tam boli sa na nás zborovo otočili. Ako na povel sa každá tvár zamerala na tú Stefanovu. Ani som sa im nečudovala. Aj ja som mala problém odpútať sa od tej čokoládovo hnedej zmesi. Nikdy som nebola nesmelá, či hanblivá. Dokázala som si presadiť svoje, hoci aj dupnutím. No toto bola trochu iná káva. Pokúsila som si uvoľniť ruku, no zvieral ju ako vo zveráku. Pozrela som hore. Bol o celú hlavu vyšší než ja. S mojimi 175 centimetrami, to je úctyhodné číslo.
„  Tsss….tak ľahko sa ma nezbavíš.“ Nezdalo sa, že by pohol perami, no jeho hlas som počula hlasno a zreteľne. Usmial sa a vliekol ma do jamy levovej. Zmyslela som si, že pri najbližšej príležitosti sa vyparím. Ďalší asistent nám pred nosom otvoril veľké dubové dvere. Na moment ma oslepilo svetlo, a hudba prúdia z obrovskej zrkadlovej siene.
Ak som si myslela, že čierna farba bude pôsobiť nenápadne, mýlila som sa. Každý mal na sebe iný odtieň pastelovej farby. Levanduľová, purpurová, kanáriková, a aj krikľavo zelená. Pripadala som si ako na výstave. Nenápadne som Stefana poťahala za ruku. Ako dieťa, ktorému zabudli dať hračku. Zaškerila som sa nad tým, ako presne to sedelo.
„ A tu sa mám uvoľniť?“ zakňučala som beznádejne. Teraz som pre zmenu, ťahala ja jeho, nečakajúc na odpoveď. K môjmu prekvapeniu sa dal. Prišli sme k jednému z balkónov. Bez slova, s trochu urazeným výrazom som sa ho pustila. Nestarajúc sa o toho podrazáka, som vkročila na krásne vyzdobený balkónik. Páčilo sa mi tam. Hoci som si to nerada priznávala, páčila sa mi aj tá pozornosť. Oprela som sa o kamenné zábradlie.
„ Poď zatancujeme si“ navrhol o niekoľko tichých minút neskôr. Doprial mi výdych. Aspoň na chvíľu. Malinkú, ale predsa. Chytil ma za ruku a veselo kráčal k parketu. Chcela som sa otočiť a utiecť. Tanec. Blee. No niečo mi to nedovolilo. Čosi ma nútilo usmievať sa šťastím a nadšene nasledovať jeho kroky. Čo to bolo?
„ Vieš tancovať nie?“ spýtal sa s obavami v očiach. O čo sa bál? O svoje kamenné nohy? To si skôr ublížim ja, než on. Že sa strápnime? Nebolo mu to jedno? Pretože mne strašne. Vytiahla som pravé obočie do výšky, ktorú som považovala za dostačujúcu. Naznačovalo: Máš ma za blbca? a zároveň: rovnako dobre ako ty. Akosi som tušila, že vie tancovať. Je predsa nesmrteľný a na precvičovanie mal celú večnosť.
„ Prepáč. Preventívna otázka. Musím sa tváriť nahnevane, keď mi stúpiš na nohu. Už som si to nacvičoval. Pred zrkadlom“ uškrnul sa a pridal aj chlapčenský úsmev. Prevrátila som očami a odovzdane som mu podala pravú ruku. Opatrne, aby mi nezlomil kosti, ma chytil okolo pásu. Následne si ma pritiahol k sebe. Neviem, akú pieseň hrali, a bolo mi to ukradnuté. Pohybovali sme sa vo vlastnom rytme. Pohľadom som pátrala po jeho dokonalej tvári. Hľadala som niečo? Nie. Bola som jednoducho uchvátená, tým čo dokáže jedno uhryznutie.
Naše oči sa na moment stretli. Orieškovohnedé blato s chladným drevom. Úžasná kombinácia, len čo je pravda. Jediné čo som si v tej chvíli uvedomovala presne, boli jeho bledé pery a lačný výraz. A približovali sa. Relatívne rýchlo, no pre mňa to bolo, akoby sa čas zastavil. Takmer som nadskakovala od nedočkavosti. Moje úpenlivé prosby boli vyslyšané. Naše pery sa stretli. Telom mi prešla studená vlna. Nevenovala som jej pozornosť. Rovnako aj našim divákom. Užívala som si ten moment. Bozk s upírom.

Zaslala: Calla