With you or without you? (4)

IV. KAPITOLA- NEŽELANÝ LIEK

Zobudila sa, keď cez okná neprenikalo denné svetlo a dážď už nebubnoval na okenné parapety. Pred sebou mala Damonovu znepokojenú tvár.

„Och konečne. Ako sa cítiš? Si v poriadku?“ naliehal.

Ako sa cíti? V ušiach jej hučalo ako siréna, hlasivky rezignovali a dovolila by si odhadnúť, že aj teplomer by sa vyšplhal na vyššie méty. Avšak prečo by mu to mala hovoriť?

„Hm, je mi celkom fajn,“ zachripela, „Čo sa predtým stalo tam vonku?“

„Nevyzeráš ako niekto, komu je fajn. A to sa pýtam ja teba- čo si do pekla robila na tom lejaku? To ťa nenapadla nijaká zábavnejšia činnosť, než zo seba robiť zmoknuté kura?“

Prevrátila očami. Damononov humor je tu, takže sa ani nemusí pýtať či je v poriadku. Určite je.

„Videl si ho? Videl si tiež Klausa?“

„Klausa?“ Výraz tváre, ktorý učinil, možno jednoznačne označiť za prekvapivý.

„Hej. Vysoký, tmavý, ostrý pohľad… stále nič?“

„To nemohol byť Klaus,“ dostal napokon zo seba, keď už si myslela, že nič nepovie.

Elena kŕčovito zakašľala. Nemala silu riešiť Klausa. Nemala silu momentálne riešiť nič. Bola veľmi slabá. Telefón v Damonovom vrecku začal vyzváňať.

Stefan.

„Nehovor mu, čo sa stalo,“ snažila sa zo seba dostať, no Damon ju zastavil jediným gestom.

„Áno Stefan?“ prehodil akoby nič. Herec je to teda dobrý.

„Ako pokračuje tvoja úloha osobného strážcu? Darí sa ti držať Elenu v bezpečí?“ ozvalo sa na druhej strane spojenia.

„Jop, stopercentne v bezpečí. Práve sa hráme: hádaj, koho som videl. Kde toľko trčíš?“

„Zdržím sa tu dlhšie ako som čakal. Caroline šalie kvôli Mattovi a..“

„Ó, toto nemusím počúvať Stefan.“

Elena opäť hlasno zakašľala, hoc sa snažila skryť si tvár do vankúša. No keď je niekto upír, len tak mu čosi neunikne.

„Čo to bolo?“

Damon výrazne gestikuloval Elene aby bola tichšie, inak všetko pokazí, ona len ospravedlňujúco mykla plecami.

„Ehm, čo by to bolo. Asi mám chrípku.“

„Väčšia hlúposť ťa fakt nemohla napadnúť,“ naznačila mu Elena.

„Damon, upíry nemajú chrípku.“ V Stefanovom hlase bola cítiť podráždenosť.

„Tak už asi majú. Čo ja viem, možno je to nejaká špeciálna upírska chrípka. Bože Stefan nestaraj sa toľko, budeš mať z toho vrásky.“ Bez ďalších možných argumentov jednoducho zložil telefón.

„Poďakovať môžeš neskôr,“ venoval jej jeden žiarivý úsmev.

„Ďaaa- hapčí- kujem.“

„Tuším ťa to riadne zmohlo,“ komentoval, dotýkajúc sa jej líc.

„Si horúca a vyzeráš biedne,“ skonštatoval.

„Vďaka. Ani ty nie si na zahodenie.“ Vstala z postele, s úmyslom pohľadať nejaké bylinné čaje v kuchyni, aj keď pravdepodobnosť objavu niečo takého v tomto dome, bola nulová. Už len vedomie, že vlastnia kuchyňu bolo dosť zarážajúce.

Damon zrejme musel tušiť, aké myšlienky sa jej premietajú v hlave, pretože jediným pohybom ju zatlačil naspäť do postele.

„Dnes sa odtiaľto nepohneš.“

„Tak o tom vážne pochybujem. Navyše ty o tom nerozhoduješ.“

„Chceš so mnou bojovať?“

„Damon…“

Nepočúval ju. Tak ako nikdy nikoho nepočúva. Namiesto toho priložil svoje chladné ruky na jej rozpálenú tvár. Pod jeho dotykom Elena pocítila neskutočnú úľavu. Ako keď hladný dostane jesť, alebo chudobný má odrazu kde bývať. Chlad z jeho rúk jej prenikal do tela každou jednou bunkou, ktorej sa dotýkal. V tej chvíli si pomyslela, že nepozná lepší obklad na bolesť hlavy a že Damon by sa dal krásne zužitkovať ako chladič pri migréne alebo podobných nepríjemných záležitostiach, týkajúcich sa ľudského tela. Musela sa pousmiať nad tou predstavou.

„Poznám liek, po ktorom by ti bolo lepšie,“ prerušil príjemné ticho. Spočiatku nechápala na čo naráža, no keď pochopila jeho narážku, aj ten najmenší náznak úsmevu Elene rýchlo zmizol z tváre.

„Nie, v žiadnom prípade.“

„No tak, nehraj sa na trpiteľku. Nikomu to neublíži. Predsa nechceš, aby ťa takto Stefan našiel.“ To bola síce pravda, no za žiadnu cenu sa nezníži na niečo také.

„Zabudni Damon. Nebudem piť tvoju krv.“

Na námietky však viac nedostala priestor. Ústa jej zapchala jeho krv, stekajúca tenkým prúdom zo zápästia. Cítila, ako sa jej rozlieva v krku- ako zle stuhnutá želatína.

Snažila sa vyslobodiť z jeho zovretia, no tým docielila iba to, že ju držal ešte pevnejšie a krv tiekla rýchlejšie.

Beznádej a hnev. To boli dve veci, ktoré ju teraz napĺňali.

Možno to bolo novou krvou, kolujúcou v jej tele a možno stačili aj jej obyčajné ľudské zmysly. No jasne počula, ako niekto práve vošiel do domu. Nastal okamžik, kedy ju Damon prvý raz od omdletia nechal samú.

Keď počula kroky prichádzajúce späť do izby, zavrela oči. Nechcela ho vidieť, nechcela sa s ním rozprávať. Zdvihol ju však z postele, čo bolo dosť nečakané na to, aby ho naďalej ignorovala.
Otvorila oči, no vzápätí to hneď aj oľutovala. Človek zvierajúci jej telo rozhodne nebol Damon.

Zaslala: actorKI