With you or without you? (3)

III. KAPITOLA- PODIVNÝ HLAS

Keď sa Elena zobudila uprostred noci, stále bola sama. Už jej to nepripadalo ako fajn pocit. Chýbala jej náruč, do ktorej by sa mohla vtisnúť. Vedela však, že najprv ju čaká riadne ospravedlnenie sa. Kde ale Stefan je? Nechal ju tu celú noc? Je vôbec niekde v dome alebo sa vyparil? Elena stála pred rozhodnutím ísť ho hľadať po veľkom starom dome alebo počkať do rána a vysvetliť si to. Samozrejme, že ho išla hľadať. Aj tak by už nezaspala, pocit viny jej kradne spánok. Ak nájde Stefana pokojne spiaceho, počká kým sa zobudí. Spokojná so svojím rozhodnutím vstala a kráčajúc s prižmúrenými očami do tmy vyšla na chodbu.
„Čo tu robíš?“ povedal známy tlmený hlas.
„Môj Bože, Damon, myslíš to vážne? Nezdá sa ti, že to už trochu preháňaš?“
„O čom to hovoríš?“
„Netvár sa, že nevieš o čom hovorím. Človek ani nemôže vyjsť zo spálne, aby si ho pritom neskontroloval. Neboj sa, naozaj nemám v pláne uniknúť. Idem pohľadať Stefana. Celú noc za mnou neprišiel,“ pošepkala mu.
„V tom prípade, nemusíš sa ani namáhať, Stefan nie je doma. Preto tu teraz mám na starosť nočnú hliadku,“ dodal s úškrnom.
„Nie je to vtipné, ani trochu. Nevieš kam išiel?“
„Netuším.“
„Okej, tak dobrú noc,“ dodala so sklamaným povzdychom.
„Počkaj,“ zvolal a reflexívne ju chytil za ruku.
„Teraz nie Damon.“
„Viem, že ťa trápi to, čo povedal o Katherine,“ začal „a taktiež tá vec s Klausom. Chcem len aby si vedela, že to chápem.“ Teraz to neznelo vtipne. Pozrela na ich spojené ruky a pocítila zvláštny príval energie alebo akéhosi adrenalínu. Nechápala, prečo jej to vôbec hovorí. Takto sa Damon nespráva.
„Vďaka, ak to myslíš úprimne.“ Obrátila sa mu chrbtom a kráčala naspäť do izby, premýšľajúc o jeho nepochopiteľnom prejave.
„A Elena?“
„Áno?“
„Klamal som predtým, keď som povedal, že neviem kde je Stefan. Išiel si zaloviť a nehnevá sa na teba.“
S pochopením naňho pozrela a potom dodala:„Dobrú noc, Damon.“
Nasledujúce ráno začalo mizerným počasím. Vonku lialo ako z krhly a akoby to nestačilo, k dažďu sa neskôr pridružil aj drsný severný vietor. Jediným pozitívom bolo, že sa doobeda objavil Stefan. Teda, aspoň pre Elenu. Damona od nočného rozhovoru na chodbe ešte nevidela.
„Prepáč mi ten železník,“ prerušila napokon ticho, ktoré vládlo v miestnosti. Niežeby sa Stefan hneval, to by bola spoznala, jednoducho ho to mrzelo.
Prikývol. „Bol by som radšej, keby si sa ospravedlnila za ten pokus o útek a sľúbila mi, že sa už o to nepokúsiš.“
Vo vzduchu začalo byť akosi dusno. Odrazu ani dážď bijúci na strechu domu nebolo tak veľmi počuť. Nemohla mu sľúbiť niečo, čo nie je pravda, a tak len skľúčene nadvihla plecia a namiesto odpovede ho tuho objala.
„Elena!“ zasipel jej cudzí hlas priamo pri uchu.
„Počul si to?“ vystrašene sa odtrhla od jeho hrude.
„Počul? Čo som mal počuť?“ nechápal.
„Ale nič. Len sa mi niečo zazdalo. To bude tým počasím. Som z neho nejaká pomýlená.“
Ustarostene na ňu pozrel a pohladil ju po vlasoch.
„Cítiš sa fajn?“
Telefón na stole začal vibrovať. Počkal, kým prikývla, až potom sa pozrel na prichádzajúcu správu.
„Caroline. Vraj je to súrne,“ oznámil. „Budeš v poriadku, ak teraz odídem?“
„Jasné, rob čo musíš,“ povedala bezprostredne, no v skutočnosti bola mrzutá, že ju tu Stefan necháva samu. Vlastne nebola sama. Bol tu jej strážca Damon, ak by chcela uniknúť. No kto by už len unikal v takomto počasí.
„Budem sa ponáhľať.“
„Okej.“
Venoval jej jeden letmý bozk a zmizol za dverami medzi kvapkami dažďa.
Mala teraz množstvo voľného času, s ktorým chcela efektívne vynaložiť, takže sa zvalila na najbližšie kreslo pri horúcom kozube a otvorila učebnicu dejín umenia. Škola bola v poslednom čase jedna z vecí, ktoré sa ocitali na konci dlhého reťazca dôležitých činností.
„Elena!“ zaznel opäť ten neznámy hlas. Tentoraz však nezmizol tak rýchlo ako prišiel.
„Damon?“ zakričala Elena neisto, akoby sa bála, že vďaka jedinému slovu sa na ňu môže zrútiť celý dom.
Bez odpovede.
„Vôbec to nie je strašidelné,“ znovu sa ozvala „ ani trochu, aby si vedel.“V skutočnosti sa jej už začali podlamovať kolená.
„Elena!“
Nie, nemôže to byť Damon. On by sa už dávno ukázal, praskal by smiechom a vtipkoval na Eleninu adresu niečo o strachopudoch.
„Elena!“ neznámy hlas ju vábil von z miestnosti s kozubom a hoc sa bála, nasledovala ho. Ťahala ju akási zvláštna energia. Otvorila vchodové dvere a vyšla von do dažďa.
Na okraji lesa obkolesujúci dom stál muž. Vysoký, tmavý. Zrejme cudzinec. Pozeral sa jej priamo do očí a volal ju k sebe. Počula jeho hlas, no chlap nehýbal perami. Ten hlas bol len v jej hlave. Preto ho Stefan vtedy nepočul. Kráčala k nemu cez parkovisko a počula len jeho volanie a zvuk štrku šúchajúci o mokré topánky.
Prišiel si po ňu. Klaus. Bola si tým istá. Ako krásne to vyšlo. Možno budú Stefan a Damon v poriadku, keď práve nie sú svedkami tejto udalosti a nesnažia sa s ním bojovať.
Auto na parkovisku hlasno zabrzdilo a podivný cudzinec zmizol. Neustále volanie jej mena utíchlo.
„Zbláznila si sa?“ kričal Damon utekajúci von z auta. Nahnevane ňou zatriasol, až jej zuby o seba narazili. „Dočerta Elena, to ani na chvíľu nemôžem vytiahnuť päty z domu? Elena, Elena, hovor so mnou!“
Jediné, čoho bola v tej chvíli schopná, bol ospravedlňujúci pohľad adresovaný jemu. Nedokázala hovoriť, jej telo oťažievalo. Videla, ako mu mokré kvapky stekajú po tvári a v tej chvíli sa jej zdal krásny. Keby mohla, tak mu to možno aj povie. No nemohla, lebo odpadla.

Zaslala: actorKI