Návraty a pády

Bežím…neviem ako dlho, konáre mi trhajú kúsky oblečenia a vyrývajú do kože bolestivé rany.
Bežím…ako ustráchané zviera tmou… „Stefan?? Damon??“ zúfalo som sa snažila vidieť v tej tme aspoň siluety. Ale márne.
Vôbec neviem čo sa stalo, moja myseľ ma upozornila na niekoho či niečo, ale všetko sa zohralo veľmi rýchlo…prudký úder.. pád … bolesť a bezvedomie. Na viac si nespomínam.
Pomaly som sa prebrala, prvé pohyby ma tlačili a boleli, až neskôr som si uvedomila že som zviazaná.
Pane bože čo sa tu deje?? Kde vlastne som?
„Pomóc!!“ môj vlastný hlas za ešte tri krát odrazil od steny a po chrbte mi prešli zimomriavky. Bojím sa. V tom som začula otváranie dverí.
„Prosím pomôžte mi, tu som.“ zúfalo som prosila neznámeho.
„Buď ticho ja viem, že si tu,“ ozval sa ženský hlas.. Hlas, ktorý bol presnou kópiou toho môjho. Rozsvietilo sa svetlo a mňa oslepilo.
Bola som v nejakej kamennej pivnici… Cítila som tú vlhkosť a chlad ktoré sálali zo studených skál okolo mňa. Vtedy som ju zbadala. Pri dverách neďaleko odo mňa stála žena.
Dlhé hnedé vlasy jej padali do tmavých krásnych nedostupných očí, jej bledá a chladná pokožka prudko kontrastovala s plnými karmínovými perami. Bola nádherná ale tak neprístupná, nebezpečná. Jej šaty boli ako zo starých románov…čierna a červená dávali vyniknúť jej bledej tvári a chudej postave.
Ako som na ňu nechápavo pozerala, rozosmiala sa.
„To je podoba čo? Ani ja som tomu spočiatku nechcela veriť,“ pozrela na mňa a podišla ku mne bližšie. Tiež si ma obzerala ale v jej pohľade nebola zvedavosť. Bola to skôr..nenávisť? „Vieš, keď som spoznala Stefana a Damona, bola som si istá že budú moji navždy. Nikdy som nemala v pláne ich premeniť, lebo by som stratila svoju moc nad nimi. Pre tých dvoch som vždy bola bohyňa a mne sa to páčilo.
Lenže potom tí hlúpi ľudia urobili to čo urobili, a ja som stratila to jediné čo ma na tomto prekliatom svete bavilo… muži a krv. Každý chlap na tomto svete mi padol k nohám len čo by ma uvidel.
Ale načo mi to bolo v tej starej hnusnej hrobke kde som živorila ako posledná chudera?? Vyše storočie bez jedla, bez vzduchu.
A potom ma konečne oslobodia. Myslela som si, že všetko bude také ako predtým. Damon sa mi vrátil, zachránil ma, bol pri mne keď som sa spamätávala.
Ale kde bol Stefan? Kde bol môj Stefan keď som sa po vyše 140 rokoch dostala na slobodu?“ zdrapila ma za bradu, jej prsty sa mi zaryli do kože. Znechutene na mňa pozrela.
„Bol s Tebou Elena. S obyčajným človekom, ktorý síce vyzerá úplne ako ja, ale z mojich schopností nemá ani kúsok.“
S odporom ma odhodila. Neudržala som rovnováhu a narazila som hlavou do steny. Na zátylku som zacítila niečo horúce. Pozrela som sa na Katherine. Bola otočená chrbtom ku mne a vyzerala ako keby mala každú chvíľku vybuchnúť.
Stála na mieste a zhlboka dýchala.
Zrazu sa otočila a pozrela na mňa. Okolo očí mala tmavé žily a očné zuby mala dlhé a špicaté…zuby upíra z filmov. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo.
Bleskurýchlym pohybom sa dostala až ku mne a lačne sa mi zahryzla do krku, pocítila som hroznú bolesť.
Jej ostré tesáky sa mi hlboko zarezali do hrdla a vysávali zo mňa život. Pálčivá bolesť ma omračovala, keď v tom zrazu prudký pohyb Kathrine odhodil odo mňa do protiľahlej steny. Zosunula som sa na zem. Bol to Stefan.
Pozrel na mňa a v sekunde roztrhol povrazy omotané okolo mojich rúk. Ledva som držala oči otvorené. Bola som slabá, veľmi slabá. Takmer som nevidela, chcelo sa mi spať. Len slabo som vnímala, čo sa okolo mňa deje.
„Ale Stefan, miláčik. Načo ti bude toto dievčatko keď máš mňa?“ Zasyčala Kathrine a utrela si z kútikov úst moju krv. Vycerila zuby a zaškľabila sa naňho.
„Vieš lepšie ako ja Katherine, že ty si si vynútila moju lásku,“ otočil sa mi chrbtom a chladne pozeral Katherininých očí.
„Prestaň ubližovať nevinným a buď šťastná s Damonom. Nechaj mňa a Elenu na pokoji.“ Katherine sa rozosmiala. Taký krásny smiech. Ako keby som počula hlas anjela.
„Ach, zlatko. Nič si sa pri mne nenaučil? Ak mám niečo rada, nevzdám sa toho. A radšej ťa uvidím mŕtveho, ako s tamtou polomŕtvou kráskou.“
„Katherine, prosím..“ začal Stefan, ale ona znovu zaútočila. Stefana odhodilo preč a Katherine znova zaťala zuby do môjho hrdla. Svet sa mi začal krútiť a strácala som vedomie.
Vtom sa ozval hrozný výkrik. Kôl ktorý trčal z Katherininej hrude z nej pomaly kradol život. No uvedomila som si, že nekričí len ona.. Bolesť ktorú som pocítila v hrudi bola neznesiteľná. Prepadla som sa do predu a z úst mi vytekal cícerok krvi. Nevládala som kričať ani stonať Cítila som, že odchádzam.
Stefan pozrel na mňa a potom na Katherine. Pohrýzol sa so ruky a podal mi ju k ústam.
„Pi Elena. Rýchlo!“
Nechápavo som sa naňho pozrela.
„Prežiješ ale prosím ta pre všetko na svete pi! “
Keď som sa napila, chcelo sa mi zvracať. Bolo to nechutné, na jazyku sa mi miešala moja a Stefanova krv, no čím viac som jej pila, tým viac mi chutila. Bolesť pomaly ustupovala. Dokonca aj dýchať mi išlo lepšie.
„Katherine?“ ozvalo sa z diaľky.
Stefan sa okamžite postavil predo mňa a pozrel smerom k dverám.
Keď Damon vošiel dnu, jeho prvý pohľad padol na mŕtvu Katherine na zemi.
Potom sa pozrel na Stefana a nakoniec na mňa.
„Damon, zaútočila na nás. Je mi to veľmi ľúto,“ zlomeným hlasom povedal Stefan.
No on nepočúval, prudko zaťal päste a v jeho pohľade sa zračila len pomsta.
„To všetko je tvoja vina!!“ zreval a rozbehol sa.
Bola som vyčerpaná oči mi nepracovali ale počula som krik a buchot. Zápasili spolu. Keď tu zrazu úder, výkrik a ticho. Bola som ako v tranze keď sa ku mne blížili kroky. Otvorila som oči ale všade bola tma. Postava podišla ku mne a nežne ma zdvihla zo zeme. Pocítila som horúci dych na tvári. Zatvorila som oči a pomaly som sa k nemu nahla a on ma nežne objal.
„Stefan“ zašepkala som… Na líci som pocítila chladný dotyk jeho rúk.
„Už je po všetkom? Teraz budeme navždy spolu, však?“
V šere sa usmial. Praskavý zvuk ukončil moje vnímanie. Kosti v mojom krku praskli jedna za druhou a moje vedomie pohltila večná tma. Bezduché telo dopadlo na zem k Damonovým nohám. Len letmý úsmev zamrzol na mojich perách a posledná slza sa ešte stihla sa skotúľať po nežnom líci.
„O áno Elena, budete … naveky “

Zaslala: Kika