História sa opakovať nebude! – Nepoznaná

Synopsia: Damon sa stále nevie zmieriť s tým, že je kryštál zničený a hrobka nenávratne zapečatená. Čoraz častejšie vyhľadáva Bonnie a pokúša sa od nej získať akúkoľvek informáciu, ktorá by mu dala aspoň malú nádej, že sa do hrobky pod starým kostolom ešte niekedy dostane. Je presvedčený, že kúzlo sa dá zvrátiť a svoj názor je odhodlaný splniť, nech to bude stáť čokoľvek.

Poznámka: Dej nasleduje po epizóde 1×09 voľne. Nenadväzuje na ďalšiu časť ani na nič, čo sa stalo potom.

….a jeho krik bol tak hlasitý, zarezával sa mi hlboko do mozgu, zanechávajúc tak hlbokú brázdu. Potom prišlo to, čo som čakala od samého začiatku. Smrť. Tajomné stvorenie oblečené v tmavom plášti pristúpilo k bezmocnému mužovi. Spod kapucne, ktorá mu zahaľovala takmer celú tvár sa vydralo čosi ako povzdych. Nedokázala som to správne zaradiť. Krik sa zmenil na vreskot, ktorý som už nedokázala počúvať. No nemala som na výber. Bola som tam ako nezvaný hosť. Priestor okolo nás naplnil, pre mňa, dobre známy zvuk. To intenzívne pišťanie vychádzalo odnikiaľ a prechádzalo všetkým. Mužov bľak mi do tej chvíle pripadal ako rev batoľaťa. Krídla, ktoré mala Smrť ukryté pod plášťom sa rozprestreli, zažiarili jasným bielym svetlom a zvuk vybuchol do maximálnej intenzity…

Opäť som sa zobudila s krikom. Tmavohnedé vlasy som mala nalepené na tvári, padali mi do očí a úst. Ignorovala som to šteklenie na nose a len som sa nemo pozerala pred seba, snažiac sa absorbovať ďalšiu z mnohých nočným môr, čo ma sprevádzali posledné týždne. Bolo na tejto niečo iné? Nie, do detailu zodpovedala tej predtým a dokonale ma odrovnala ako tie pred ňou. V tichosti som sa obliekla, naraňajkovala a vyrazila do školy.

Neznášala som to miesto. Od toho, nazvime to incidentu, mi odrazu verejné miesta pripadali až príliš…svetlé. Je to to pravé prirovnanie? Ani náhodou. Jednoducho som z nich mala pocit, že ma každý vidí, vie o tom čo sa prihodilo.

„ Hej, Bonnie“ z druhej strany chodby na mňa volala Elene a divoko pri tom mávala, ukazujúc, nech ju počkám. Zastavila som a horúčkovito rozmýšľala. Na tiché zmiznutie je už asi pozde. Nechcela som sa jej otočiť chrbtom, bolo by to odo mňa príliš hrubé, aj napriek tomu, že som na to mala plné právo. Jednoducho som naďalej postávala pri svojej skrine, čakajúc čo urobí a aký dopad to na mňa bude mať.

„ Kam si včera zmizla? Myslela som, že…“ A už bola vo svojom živle. Pozerala som na jej tvár, letmo zachytávajúc ako sa jej hnedé vlasy hojdajú v imaginárnom vetre. Och, ako som jej ich závidela!

„ Musela som domov. Nerada sa po zotmení zdržujem vonku“ odbila som ju, možno aj príliš náhle, neuvážene. Namiesto ospravedlňujúceho úsmevu, ktorý som v podobných situáciách používala som sa zvrtla, tváriac sa, že som niečo extra dôležité zabudla v skrinke.

„ Pokiaľ ide o to Bonnie..“ v tej chvíli zazvonilo. Vďaka ti zvonček! S úľavou som vydýchla a letmým pozdravom som odišla na španielčinu. Ešteže máme spolu len dejepis.

Po poslednom zazvonení som sa vybrala na parkovisko. Nikdy si nemyslela, že sa tak poteším tomu vŕzgajúcemu zvuku. Náhlila som sa cez húfy študentov, ani som nešla ku svojej skrinke. Len vypadnúť! Len vypadnúť, zvonilo mi v ušiach stále dookola ako obohratá platňa. Ako pieseň, ktorú ráno začujete a pohmkávate si ju celý deň. Zahla som za roh, za ktorým som mala odparkované svoje auto.

Skôr, ako som si stihla uvedomiť čo sa deje, knihy mi vypadli z rúk a rozleteli sa po okolí. O ďalšiu sekundu neskôr som už nestála na parkovisku a všemožne sa nesnažila splynúť s cestou. Bolesť…strach….zima…krik…obrátená osmička…a nakoniec nekončiaca tma…
Nemo som pozerala pred seba, lapajúc po dychu. Vážne som uvažovala nad tým, že tam tie rárohy nechám a sama čo najrýchlejšie zdupkám. Čo ma v tom zastavilo? Čiesi ruky sa zjavili pri tom neporiadku, zozbierali ich zo zeme a už mi ich podávali. Stále som nebola schopná čo i len nadýchnuť sa, kto by po mne chcel verbálnu komunikáciu, považovala by som ho za blázna.

„ No tak, snažím sa vykonať dobrý skutok, tak mi to nekaz“ posmešný, miestami urážlivý hlas, ma vytrhol z priepasti, do ktorej som nevedomky spadla. Od prekvapenia sa mi rozšírili oči a ústa som roztvorila dostatočne na to, aby mi do nich vletel minimálne jeden roj včiel. Pripadala som si neschopná, ponížená a absolútne smiešna. Damon naďalej vytrvalo zvieral moje učebnice a evidentne sa výborne bavil na mojom výraze. To ma prebralo. Zaklapla som ústa, jedným prudkým pohybom som mu vytrhla svoje veci a odišla. Teda aspoň som sa snažila. Po dvoch krokoch som opäť neplánovane zastavila.

„ To musíš neustále niekoho otravovať, Damon?“ Jeho meno som vyslovila s nechuťou, tak ako vždy. Usilovala som sa prebehnúť popri ňom, nejako ujsť z jeho dosahu. Bol ako tieň, neustále nalepený na každom mojom kroku!

„Večnosť je dlhá doba. Skôr či neskôr, som si musel nájsť zábavku.“ Založil si ruky na prsia a tváril sa nadmieru zahĺbene. Pretočila som očami, na znak kapitulácie.

„ Rozhodol si sa pre neskôr? Čo zase potrebuješ? Už som ti miliónkrát povedala, že hrobka sa inak otvoriť nedá! Zmier sa s tým. Večnosť ide ďalej, čo keby si ju nasledoval? Najlepšie v inom štáte!“ Naklonila som sa k nemu, vediac, že som opäť našu malú slovnú prestrelku vyhrala. Prestávalo ma baviť ustavične mu niečo dokazovať. Celá jeho osobnosť bola prehnitá, vadilo mi byť s ním v tak tesnej blízkosti. Pokúsil sa ma zabiť a na niečo také sa nezabúda!

„ Dneska si za vtipnú, čo? Hahaha“ zatiahol posmešne, no jeho predstieraná veselosť, či čo to vlastne bolo, sa vytratila vo chvíli, keď zopakoval moje gesto a tiež sa ku mne naklonil. Prekvapene som sa odtiahla ale bol rýchlejší.

„ Povedz mi konečne pravdu! Ako sa dostanem do hrobky?“ Zavrčal na mňa a vykrivil pery, čo bol neklamný znak toho, že je nasratý. „Viem, že ovládaš tie šarlatánske kúsky, viem veľmi dobre akú máš moc! Tak sa sakra predo mnou nehraj na sprostú!

„ Pokúsil si sa ma zabiť! Myslíš, že ti po tom všetkom poviem ako do mesta vypustiť 26 upírov? Spamätaj sa konečne! Nie všetko sa krúti len okolo teba.“ Zúrivo som ho odstrčila, čo malo za efekt to, že som sa zakymácala. Takmer som skončila na zemi, no dokázala som to ustáť. A je po rýchlom odchode. Na pravom ramene som pocítila tiaž. Jeho prsty sa mi zaryli hlboko do pravého pleca.

„ Nikam nejdeš!“ zavelil a zvrtol ma tvárou k tej jeho.

„ Damon!“ Nebol to môj hlas, ani môj výhražný tón, čo ho prinútilo prestať. Ostal stáť, rukou ma stál zvieral, no jeho pohľad smeroval k narušiteľovi nášho rozhovoru, môjmu záchrancovi. Stefan sa tváril rovnako naštvane ako ja. S tým rozdielom, že on mal možnosť aj prostriedky poriadne Damonovi ukázať, kde je jeho miesto. Avšak neurobil tak. Čakal ako sa jeho brat zachová. Do pleca mi prestávala prúdiť krv. Taktiež som sa otočila k Stefanovi. Za ním sa črtala ďalšia postava. Na tú diaľku, čo nás delila som dokázala rozoznať, že ten niekto má gaštanovo hnedé vlasy. Proste paráda!

„ Damon, nechaj ju ísť“ On ho žiadal! Nepovedal to priamo, no jeho tón sa inak pomenovať nedal. Nevie vari čoho je Damon schopný? Nepresvedčil sa o tom dostatočne minule?! Veril v jeho ľudskú stránku omnoho silnejšie než som si myslela.

„ Nie, kým mi nepovie všetko čo vie!“

„ Nič nevie. Nie je natoľko silná, aby zrušila Emilino kúzlo, nie to ešte aby ho udržala dostatočne dlho na to, aby sa niekto stihol dostať von.“ Hovoril ticho, aby nás nik nezačul, a zároveň pokojne. Obdivovala som túto jeho schopnosť zachovať si chladnú hlavu, nech sa deje čokoľvek.

„ Čožeby nebola! Len to hrá…tá malá suka je Emilin potomok! Zvláda omnoho zložitejšie kúzla!“ Konečne svoj stisk povolil natoľko, aby som sa mu dokázala vykrútiť. Nechal ma. Ako najrýchlejšie som dokázala, presunula som sa k Stefanovi, pri ktorom už stála Elena a celú situáciu ostražito sledovala. Bez slova som jej vletela do náruče a rozplakala sa. Na chrbte som stále cítila tie čierne oči.

Zaslala: Calla