Kto som?

Kto som? Prológ

Volám sa Nikoletta Reid – Mikaelsonová. Mám 16 rokov a doteraz som bývala u mojej babičky. Je to najlepšia babička na svete. Po smrti rodičov sa o mňa postarala. Bohužiaľ už nemá silu na to, aby sa o mňa ďalej starala. Kto by ju vôbec mal?

Som drzá, arogantná, divná a celý čas sedím zavretá v izbe. Nedávno som sa dozvedela, že svet vôbec nie je taký, ako sa zdá. Moja mama bola lovkyňa upírov a môj otec nebol môj biologický otec. Som nemanželské dieťa, ale staral sa o mňa ako o vlastnú. A práve preto mám namierené do Mystic Falls. Vlastne, celkom z dvoch dôvodov.

Mal by tam žiť môj biologický otec. Ale idem tam hlavne preto, že ak sa odtiaľto nedostanem do troch dní, nájde si ma sociálka a ja skončím v decáku. A o to naozaj nestojím. Dnes v noci sa chystám odísť. Babke som napísala odkaz, dúfam, že sa o mňa nebude priveľmi báť.

Vyšla som z domu a zamierila k autobusovej stanici. Išla som pomalým krokom. Autobus mi išiel až za hodinu, ale ja som si potrebovala prevetrať hlavu. Keď dorazil autobus, bolo asi desať minút po jedenástej.

„Prepáčte, ale jazdíte do Mystic Falls?”

„Áno.”

„Tak poprosím do Mystic Falls.”

„Dobre. Môžeš si pospať, dorazíme tam až nadránom.”

Ľahla som si teda na šafáreň a zaspala som do dvadsiatich minút. Zobudila som sa asi o druhej ráno. Verte mi, v autobuse sa nespí práve najpohodlnejšie. Vodič nevyzeral byť veľmi pri zmysloch, ale čo som mohla robiť? Neviem šoférovať ani auto, nie to autobus. A zobudila som sa akurát včas, pretože sme práve prechádzali okolo uvítacej tabuľky mesta Mystic Falls. Vodič zastavil asi pri jedinej autobusovej stanici v tomto zabudnutom meste.

„Nechcem byť dotieravý, ale čo robí takéto mladé dievča samo v takomto ehm… zapadákove?” Nehovorím?

„Mám tu rodinu a toto je jediný čas, kedy sem nejaký spoj chodí. Koľko to bude?”

„Poprosím dve eurá a sedemdesiat centov.“

Keď som vystúpila z autobusu, videla som maximálne päťdesiat metrov pred seba. Predo mnou stála jediná osvietená budova. Hmm… asi jediný podnik. Keď som prišla bližšie, dokázala som rozlúštiť názov na tej neónovej tabuľke.

Mystic Grill.

To vážne? Nevedia vymyslieť niečo originálne? A potom som si všimla, že hľadajú čašníka alebo čašníčku. Super, asi moja budúca práca a to som ju už stihla aj skritizovať. Dnu vládol pokoj a hoci bolo cítiť alkohol a dym z cigariet veľmi mi to nevadilo. Keď ešte žili rodičia, tak som s priateľmi sedela v bare každú noc. Potom som sa uzavrela do seba. Za pultom sedel vysoký barman.

„Prepáčte, ešte stále hľadáte čašníčku?”

Keď som prehovorila, asi som ho prebudila z polospánku, pretože len nemo prikývol a podal mi nejaký papier.

„Tuto to podpíšte a môžete nastúpiť už zajtra o ôsmej. Budete mať nočné zmeny.” No, budem síce nalievať kadejakým ožranom, ale aspoň mám prácu.

„Ďakujem a neviete tu o nejakom hoteli alebo penzióne?”

„Uf, na konci mesta je penzión, ale po smrti majiteľa ho zdedili jeho synovci Damon a Stefan Salvatore. Nie som si istý, či ho stále používajú ako penzión.” Tušila som to.

„Tak fajn, ďakujem.”

Vyšla som von a naproti bol park. Takže asi nocľah na lavičke.  Alebo… Idem objavovať mesto. Nebudem spať predsa na lavičke.

Zaslala: Alexis8301