Dcéra (11 – 12)

11. kapitola

„Si pripravená?“

„Áno, už idem.“ stála som už oblečená pred zrkadlom vo svojej izbe, keď vošiel Elijah.

„Ali…“ pozeral mi priamo do očí a mala som pocit, že vidí až do môjho vnútra.

Nervózne som sklopila pohľad. „Potrebuješ niečo?“

„Čo sa tam stalo?“

„Ako to myslíš? Vieš dobre, čo sa stalo.“

„To ako zomrel…“

„Zabilo ho zviera.“ skočila som mu do reči, ale asi až prirýchlo. Prižmúril oči a chytil ma za ruky. „Vieš, že mi môžeš veriť.“

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly prikývla. „Musím už ísť. Sľúbila som Elene, že jej ešte pomôžem s prípravou.“
Uvoľnila som si ruky a vyšla okolo neho von, nedala som mu ani šancu zastaviť ma.

***

„Nechápem ako jej môžeš veriť! Ešte pred pár dňami sa nám vyhrážala. Nepamätáš si to?“

„Prepáč, ale v tomto súhlasím s Caroline.“

„Ahojte!“ vstúpila som do ich malej skupinky, akoby som nič z toho nepočula.

„Ahoj.“ ozvala sa Elena a priateľsky ma objala. „Som rada, že si prišla. Aj keď si ho nepoznala dlho.“

V očiach sa jej zaleskli slzy a musela sa párkrát nadýchnuť.

Stisla som jej ruku a pousmiala sa. „Môžem niečo urobiť?“

„Áno, vypadnúť odtiaľto.“ Caroline si prekrížila ruky na prsiach a nepriateľsky na mňa zazerala.

„Caroline!“ Elena šokovane zhíkla.

„Skúšaš si tu novú taktiku, lebo stará nefungovala? Možno si ostatných oklamala, ale mňa neoklameš.“ nahnevane odpochodovala preč a po krátkom zaváhaní ju nasledovala aj Bonnie.

„Prepáč, ona len…“

„Netráp sa tým. Radšej sa pusťme do prípravy.“

Vďačne sa na mňa usmiala a videla som, ako jej odľahlo.

***

„Nie je pre mňa ľahké, stáť tu. V noci som ležala na posteli a nedokázala zaspať, stále som rozmýšľala, čo poviem. Nevedela som si predstaviť, ako pár vetami zhrniem všetko, čím pre mňa Matt bol, čo pre mňa znamenal.
Vyrastali sme spolu a prežila som s ním osemnásť rokov. Ľúbila som ho.“

Elena sa na chvíľku odmlčala, videla som ako prehĺta slzy a plecia sa jej od plaču trasú. Utrela si kútiky očí a trochu vzdorovito zdvihla bradu.

„Je… bol talentovaným futbalistom, sníval o vysokej škole a nikdy sa neotáčal späť. Bol dosť silný nato, aby zvládol všetko okolo seba a ešte pomáhal priateľom, keď to potrebovali.
To, že sme dnes všetci tu dokazuje, aký bol skvelý. Občas mám pocit, že vedel o živote viac, ako my všetci dohromady.
Chápal ma v najťažších chvíľach, ukazoval nám správnu cestu a preto naše myšlienky naňho nikdy nezmiznú.
Osobne si myslím, že by chcel, aby sme boli všetci šťastní a pohli sa ďalej aj bez neho.
Tento deň patrí tebe, Matt, ďakujem ti za všetko.“

Posledný krát sa nadýchla, videla som ako očami hľadala medzi ľudmi svojich najbližších a krátko sa pousmiala.
Zišla z malého pódia a pripojila sa k zvyšku ľudí, ktorí odchádzali vzdať Mattovi poslednú úctu.
Hodila som na jeho truhlu hrsť hliny a lupienky ruži z pleteného košíka na boku.

„V Grille robíme malé posedenie, pre Mattových najbližších. Pridáš sa?“ spýtala sa Elena.

„Nie, ja… radšej pôjdem domov.“

„Neblázni, budem rada ak prídeš.“

„Som si istá, že si jediná.“ chcela ma prerušiť, ale mávla som rukou, aby to nechala tak. „Nemusíme na nich tlačiť.“ pozrela som na Caroline, stála so skupinou spolužiakov pár metrov od nás a pozorne ma sledovala. Bola som si istá, že počúva. „A okrem toho… nepoznala som Matta tak dobre ako vy. Uvidíme sa v škole.“ stisla som jej plece aby vedela, že má moju plnú podporu a odišla som.

 

***

 

Bola som unavená z celodennej pretvárky. Mala som pocit, že ak budem musieť ešte minútu predstierať smútok a plač, všetkých okolo zabijem.
S radosťou som vyzula topánky a odkopla ich pod stolík. Chcela som si rozopnúť šaty, keď som pocítila zvláštny pocit deja-vú, rýchlo som sa otočila a vo dverách stál Damon.

„Čo tu robíš? Prečo nie si s ostatnými?“

Nevyzeral, že by chcel zaútočiť, ale napriek tomu som bola opatrná. Pri Damonovi človek nikdy nevie.

„Viem čo si urobila.“

„Netuším, o čom to hovoríš.“ sadla som si na posteľ a tvárila sa uvoľnene.

„Si ešte horšia ako Klaus.“ nasadil znechutenú grimasu a pristúpil bližšie.

„Oh, ďakujem!“ usmiala som sa naňho. „Beriem to ako kompliment.“ zasmiala som sa nad jeho pobúrenosťou, podišiel ešte bližšie.

„Klaus aspoň nepopiera, keď niečo urobí. Zabila si nevinného mladého…“

„Ale prosím ťa!“ strácala som pri ňom nervy. „Nehovor mi, že ti niekedy neliezol na nervy. Rozprávaš mi tu o pretvárke a pritom ty si v nej najväčší majster. Nezáleží ti na tom, či zomrel. Je ti to rovnako jedno ako mne.“ postavila som sa a bez opätkov som sa musela postaviť na špičky, aby som mu pozerala priamo do očí.

„Si iný ako oni, Damon. Máš bližšie ku mne ako s Elene a dobre to vieš. Zabudol si na staré dobré časy?“

Teraz už na mňa hľadel ako zhypnotizovaný, jeho tvár bola len pár centimetrov od tej mojej. Cítila som jeho zrýchlený dych a videla ako sa mu nepatrne rozšírili zreničky.

„Užívaj si, bav sa. Lebo o tom je život. Ber si čo chceš a nenechaj sa obmedzovať hlúpymi morálnymi zásadami. My nie sme ľudia, Damon.“ zašepkala som, pár krát zažmurkal a zmätene potriasol hlavou.

„Beriem si, čo chcem…“ potichu po mne zopakoval ako poslušný psík.

Cítila som jeho ruky na chrbte ako hľadal zips na šatách. Perami pevne narazil na tie moje a po zvuku roztrhnutej látky už ani jeden z nás nevenoval pozornosť okolitému svetu.

12. kapitola

„Vstávaj, Ali.“

„Hmmm…“ nezrozumiteľne som zamrmlala a zaborila si tvár hlbšie do vankúša.

„Vstávaj.“ niekto ma pošteklil.

Otrávene som vzdychla: „Damon, prestaň.“

Žiadne ďalšie dotyky, potešila som sa. Konečne pochopil, že ma má nechať vyspať sa, ale to náhle ticho bolo podozrivé a tak som pomaly nadvihla hlavu.

„Otec!“ vyplašene som vykríkla a vytiahla som si obliečku až po bradu. „Čo tu robíš?“

Sedel na mojej posteli, zmätok v jeho tvári vystriedal hnev. „Damon?“

„Ja… prepáč. Stále mávam tie nočné mory.“ potriasla som hlavou. Všetka únava razom pominula, párkrát som sa zhlboka nadýchla, aby som sa upokojila.

Jeho výraz znežnel, celú moju reakciu pripisoval zlým spomienkam únos.

„Nevedel som… zdalo sa mi, že si to dávno prekonala.“

„Snažím sa.“ pousmiala som sa.
Radšej nech si myslí, že mávam nočné mory akoby sa mal dozvedieť pravdu.
Rozhliadla som sa okolo seba, po Damonovi nebolo v mojej izbe ani stopy. Žiadne zabudnuté tričko či ponožka, druhá strana postele bola úhľadne upravená, akoby v nej nikdy ani neležal.
Rukou som nahmatala tenký župan a obliekla som si ho.

„Potrebuješ niečo?“

Snažila som sa pôsobiť nenútene, pomaly som obchádzala celú izbu.

„Viem, že som sa posledné dni venoval viac práci.“ povedal trošku previnilo. Hneď som sa k nemu otočila a usmiala sa naňho.

„So mnou si nerob starosti. Na zábavu mám Kola, na nákupy zas Rebekah. A Elijah… ma vychováva. A keď k tomu prirátam ešte aj školu, nestíham sa ani nudiť.“

„Som rád, že sa ti tu páči.“ vedela som, že sa celý čas obával ako si zvyknem. Nechcela som na seba priťahovať ešte väčšiu pozornosť.

„Nejaké plány na dnešok?“

„Doobedné vyučovanie bolo zrušené, chcela som vyskúšať nejaké menšie kúzla.“ mykla som plecom. „Aby som nevyšla z cviku.“

„Ak by si niečo potrebovala…“

„Dám ti vedieť.“ prikývla som.
Vošla som do kúpeľne a rýchlo za sebou zatvorila dvere. Až pri hukote teplej vody dopadajúcej na môj chrbát, som sa začala nahlas smiať.
Tak to bolo o chlp…

***

Po rannom prebudení sa a pár drobných kúzlach som si prečistila hlavu a na rozdiel od mojich spolužiakov, ktorí kráčali do školy zúfalo pomaly a nadávajúc, som ja mala úsmev na tvári.
„Ahoj, pomôžeš mi?“ výhľad mi zatienil neznámy mladík. Potichu sa zasmial, určite na mojom zmätenom výraze.

„Jasné, prečo nie.“

„Dali mi túto malú mapku, ale nevyznám sa v nej. Nevieš kde nájdem telocvičňu?“

„Mám hodinu hneď neďaleko, ukážem ti to.“ Vďačne sa usmial.
Kráčali sme vedľa seba, kútikom oka som si ho obzerala. V očiach mal takú zvláštnu iskru a vietor mu rozstrapatil čierne vlasy. Stále ma lákalo dozvedieť sa o ňom niečo viac.

„Som Alexandra.“ podávala som mu ruku.

„Zachary.“ chytil mu ruku a v tom okamihu ma premkol zvláštny pocit. Na chvíľu mi vyrazil dych a zahmlilo sa mi pred očami. Prudko som sa nadýchla a o krok ustúpila.

Podozrievavo na mňa hľadel s prižmúrenými očami. „Si v poriadku?“

„Áno, prepáč.“ čelo som mala úplne spotené, „Necítil si niečo?“

Neodpovedal, akoby si mnou nebol istý a tak som len pokrútila hlavou a prinútila sa usmiať.

„Si tu nový, však?“

„Práve sme sa prisťahovali.“ Počula som v jeho hlase povzdych?

„Ak by si chcel, mohla by som ti to tu niekedy ukázať. Viem aké je to, byť nováčikom.“

Chvíľku zaváhal, natiahol ku mne ruku, chytil ma za zápästie a napísal mi naň svoje číslo.

„Pekný náramok.“

Odtiahol ruku a stiahol si rukáv trošku nižšie. „Rodinná tradícia.“

Bola som si istá, že som podobný znak už niekde videla, ale nedokázala som si spomenúť kde.

„Levanduľa?“

Prekvapene som naňho pozrela. Pousmial sa keď videl, že nechápem. „Voniaš po levanduli.“

„Oh, ehm… ďakujem?“ rozpačito som sklonila hlavu.

„Hej! Zach!“ Mával na nás vysoký chlapec, podobný Zachovi. Ale vyžarovalo z neho niečo chladné, pohľad mal arogantný, bola som si istá, že sa mu nepáčim.

„To je môj brat. Tak ja už radšej pôjdem. Rád som ťa stretol, Alexandra.“ rozbehol sa za bratom, ktorý ho ochranársky objal okolo ramien a vrhol na mňa posledný znechutený pohľad.

 

Zaslala: Luthien99