Dcéra (9 – 10)

(9)

Prebrala som sa na silné bolesti hlavy. Krk som mala od neprirodzenej polohy stŕpnutý, zrak zahmlený. Cítila som pod sebou tvrdú studenú podlahu a matne som rozoznávala rozmazané obrysy okolo seba.
Pomaly som sa vyhrabala na nohy a podopierajúc sa o stenu, som sa pomalými krokmi blížila k dverám. Presvital odtiaľ maličký obdĺžnik tlmeného svetla.

„Haló? Je tu niekto?“ pokúsila som sa zakričať ale z hrdla mi vyšiel len chrapľavý zvuk.
Zastala som a snažiac sa nevšímať si tú otravnú pulzujúcu bolesť na spánku, som rozmýšľala, čo sa stalo. Pamätám si rodinnú oslavu, žartovanie s Kolom, novú izbu. A potom… Damon!

Potichu som zanadávala a prešla až k dverám. Boli zamknuté, ale nič iné som ani neočakávala.
„Damon!“ zúrivo som vykríkla jeho meno.
Žiadne posmešky, smiech, ani zvuk krokov.
Dobre, upokoj sa. Dýchaj. Musíš vymyslieť ako sa odtiaľ dostať.
Moje oči si pomaly zvykali na tmu, šmátrala som okolo seba rukami, prehľadávala podlahu.
„Au!“ automaticky som odtiahla ruku. Na zemi predo mnou ležal dlhý kus dreva, na konci sa hrdzavé klince zaleskli od mojej krvi.
Strhla som sa pri zvuku vchodových dverí, skryla svoju novú zbraň za chrbát a odstúpila ďalej.
„Dobré ráno, šípková ruženka.“ ťažké dvere sa otvorili a stál v nich Damon.  „Ako si sa vyspala?“ usmial sa na mňa.  „Neviem čo máš radšej, tak som doniesol z každého niečo.“ položil tašku na zem a vybral malú plastovú fľašku. „Ľudská krv,“ zamával mi ňou ped nosom a vybral ďalšiu, „zvieracia krv a hamburger. Je to na tebe.“

Zvažovala som, čo urobiť. Necítila som sa dostatočne silná, aby som s ním zápasila.
„Prečo som tu?“
„Myslel som si, že si chytrejšia.“ narovnal sa a podišiel pár krokov bližšie.  „Si Klausova dcéra.“
Tuho som zvierala palicu v ruke, rozhodnutá ho v okamihu použiť.“Toto ešte oľutuješ.“
Zasmial sa na mojej vyhrážke.  „Kde je?“ rozpažil ruky okolo seba a teatrálne sa obzrel.  „Nevšimol som si, že by ťa zachraňoval.“
„Hneď ako zistí, že nie som doma, pôjde ma hľadať.“ tak veľmi som presviedčala samú seba, aby to bola pravda.
„Je to už pár hodín. Nejako sa po teba neponáhľa, možno mu za to nestojíš.“
Pozeral mi uprene do očí, čakal ako zareagujem.
Zahnala som sa po ňom najsilnejšie ako som vládala, cítila som pach krvi a kým sa spamätal, vybehla som von z miestnosti. Netušila som ktorým smerom utekať, po niekoľkých metroch ma zrazil na zem úderom do chrbta.
Vyškriabala som sa na nohy a otupila ho kúzlom, videla som, ako sa predo mnou zapotácal, pomaly som od neho cúvala.
Buď teraz, alebo nikdy.
Utekala som ďalej po chodbe, konečne som pred sebou zbadala vchodové dvere. Pri tom zhone som si ani nevšimla, že v nich stál Stefan, vrazila som doňho celou silou. Stiahol ma so sebou na zem a pevne zovrel. Skúšala som naňho rovnaké kúzlo ako na Damona, jeho zovretie povolilo, ale cítila som ako sa mi zatočila hlava a svet okolo mňa znova stmavol.

***

„Zbláznil si sa?!“
„Upokoj sa, chcel som sa s ňou len porozprávať.“
„Tým, že si ju otrávil a zamkol?“
Počula som cudzie hlasy a zvuk krokov na koberci. Pomaly som nadvihla hlavu, žmúrila očami aby som lepšie videla.
„Vidíš? Je v poriadku.“
Posadila som sa na gauči, predo mnou blčal oheň v kozube a niekto mi podávam pohár vody.
Pozrela som podozrievavo hore a zbadala stáť predo mnou Elenou, s vystretou rukou, váhavo sa na mňa usmievala.
„Dobrý policajt, zlý policajt…“ zamrmlala som a rozhliadla sa okolo seba.
Zbadala som Damona a Stefana stáť vedľa seba, v okamihu som vytrhla Elene pohár vody z ruky a rozliala ho okolo seba. Zmenil sa na oheň a všetci vystrašene ustúpili.
Bola som odhodlaná bojovať až do konca.
„Nechceme ti ublížiť.“ ozvala sa Elena a ja som sa na jej slovách len pobavene
zasmiala.
„Má pravdu! Vypočuj si nás, potom môžeš pokojne odísť domov. Žiadne ďalšie zamykanie, žiadne mučenie. Prisahám.“ pozrela som na Stefana a pomaly sa upokojila.
Pripomínala som si pravidelne dýchať a oheň okolo nás pomaly ustal. Stále som nemala dôvod veriť im, bola som pripravená udrieť každú sekundu.

***

„Prečo si so mnou chcela hovoriť o samote?“
Sedeli sme s Elenou samé na gauči, v ruke som držala malú šálku čaju.
„Presvedčila som ich, že mi neublížiš.“ počula som na konci vety malé zaváhanie a musela som sa pousmiať.
„A ty tomu veríš?“ vyzývavo som sa na ňu pozrela.
Nadýchla sa a potom prikývla. „Áno.“
„Chceš mi ponúknuť dohodu? Chceš aby som sa pridala na vašu stranu? Zradila celú svoju rodinu a pomohla vám zabiť Klausa?“
„Nie.“
Myslela som, že to poprie, že ma bude presviedčať o svojej pravde a jej nakoniec s radosťou odtrhnem hlavu.
„Nemôžem od teba čakať niečo, čo by som sama nikdy nespravila.“
„Tak potom?“
„Chcem len vedieť, čo chceš urobiť. Nemôžeš zostať nestranná.“
„Jasné, chápem.“ položila som šálku na stôl a pousmiala sa. „Som Klausova dcéra.“
„Aké je to?“ odrazu sa spýtala a ja som nemohla uveriť, že to myslí vážne. Rozpačito pozrela do zeme. „Prepáč, nemyslela som to tak.“
„No… nie je to úplne otec roka.“ obidve sme sa zasmiali a v tom náš tichý rozhovor prerušil výbuch.
Rýchlo sme vyskočili z gauča. Okolo nás preletel Damon, narazil do protiľahlej steny a zošmykol sa zem.
Vo dverách stál Klaus, v ruke držal zakrvavený drevený kolík a prihnal sa k Damonovi. Otočil ho na chrbát a udieral kam zasiahol.
Elena vedľa ma vykríkla a mňa celkom ochromil pohľad na Klausa. Ešte nikdy som ho nevidela takého nahnevaného, mala som pocit akoby nad sebou úplne stratil kontrolu.
Damon sa už nehýbal, hlava mu spadla do kaluži vlastnej krvi a Klaus nadvihol kolík nad hlavu.
„Prestaň!“ skríkla som naňho a na okamih zaváhal.
„Uniesol ťa. Zabijem ho.“ od zúrivosti zaťal zuby.
„Klaus nerob to, prosím, nerob to!“ Elena vedľa mňa zúfalo zvolala.
Nepočúval ani jednu z nás, v očiach mal šialený výraz.
„Otec!“ zastavil sa v poslednej chvíli, hrot kolíka sa dotkol Damonovho trička a Klaus na mňa šokovane pozrel.LPoďme.“ prešla som okolo Eleny, ani som sa na ňu nepozrela.
Na chodbe ležalo Stefanovo telo, rovnako bezvládne. Prekročila som ho a vyšla von z domu.
Pri aute ma dobehol a v tvári sa mu zračilo toľko emócií. Prekvapenie, hnev, zvedavosť, sklamanie…

***

Vyšla som z kúpeľne a cítila som na sebe kvapky horúcej vody, ktoré mi stekali po chrbte. Ľahla som si do postele, keď sa ozvalo tiché klopanie na dvere.
„Ďalej.“
Vošiel dnu, pozorne ma sledoval a opatrne si sadol na okraj postele, akoby sa bál, že mi ublíži.
„Prečo si to spravila?“ ticho sa opýtal.
Nemala son chuť ani silu, baviť sa o tom, ale vedela som, že bez odpovede neodíde.
„Nechcela som, aby si ho kvôli mne zabil.“
„Uniesol ťa…“
„Ja viem!“ skočila som mu ostro do reči. „Viem…“ povedala som už o niečo miernejšie a nadýchla sa. „Teraz mi niečo dlží on.“
Nechápavo sa zamračil.“Viem, že keď príde čas, bude mi to musieť vrátiť.“
„Tu platia iné pravidlá, oni by ťa zabili bez mihnutia oka. Ak budeš slabá a znova ťa prekvapia, využijú to.“
„Ja nie som slabá.“ povedala som odhodlane a vzdorovito nadvihla bradu.
„Ale…“
„Viem, čo robím. A ver mi, toto len tak nenechám, oni si to ešte odskáču.“

(10)

„Franz Marc?“ obdivne pokýval hlavou Klaus, keď sa pozrel na môj obraz.
„Môj obľúbený autor.“ prikývla som.
„Netušil som, že…“
„Máme spolu toľko spoločného?“ usmiala som sa pri pohľade na jeho dielo, tak veľmi podobné môjmu.

Stáli sme vedľa seba, pred nami viseli na stojanoch veľké maliarske plátna a my sme sa ponorili do iného sveta. Do sveta farieb, expresívnych obrazov a vyjadrovania najhlbších emócií.
V pozadí nám potichu hrala hudba, dotvárala atmosféru okolo nás a mňa to úplne pohltilo.

„Pozrime sa.“ od dverí sa ozval Kolov hlas a ja som doslova počula prasknúť našu súkromnú bublinu. „Aká krásna rodinka.“
Zasmiala som sa, ale Klaus to vnímal úplne inak.
„Kol. Čo chceš?“
Zdvihol ruky v obrannom geste. „Prišiel som v mieri, upokoj sa. A neprišiel som za tebou, ale za svojou neterou.“
Podišiel bližšie ku mne. „Ešte ťa neomrzelo to divadielko môjho brata? Nenudí sa táto zlatá klietka?“
Kútikom oka som zaregistrovala pohyb, rýchlo som dvihla ruku, aby som zastavila Klausa. Cítila som medzi nimi napätie, Kol si nikdy nenechal ujsť príležitosť niekoho podpichnúť.
„To je jedno, prišiel som ťa vziať von. Dnes je v meste malá oslava. Sme mladí, musíme si užívať. Chcem sa baviť!“
„Nevedela som, že sa niečo chystá.“ Vypadnúť von a prísť na iné myšlienky je presne to, čo práve potrebujem.
„Samozrejme, že si o tom nevedela. Klaus si ťa stráži ako oko v hlave.“
„Chcem len, aby bola v bezpečí.“ pretlačil sa okolo mňa, už dlhšie nestrpel jeho poznámky.
„Dnes nebudeš doma. Hovoril si, že máš nejakú prácu mimo mesta. Snáď od nej nechceš aby celý večer sedela zavretá v dome a čmárala si.“
Vedela som, že s tým Klaus nesúhlasí, od posledného incidentu sa okolo mňa nepohol ani na krok. Nemala som mu to za zlé, ale nebola som zvyknutá na takéto obmedzovania.
„Fajn, ale ak sa jej niečo stane…“
„Jasné, prebodneš ma. Nechceš si vymyslieť nový scénar? Tento je už trochu nudný.“
Povzdychla som si nad ich doťahovaním, niektoré veci sa nikdy nezmenia.

***

Kráčala som dolu schodmi v krátkych tyrkysových šatách nad kolená. Kol na mňa už čakal pri vchodových dverách.
„Kráska, bude mi cťou robiť ti dnes spoločnosť.“
„Klaus už…“
„Odišiel, áno.“ skočil mi do reči. „Neboj sa, dnes večer sa zabavíme ako ešte nikdy!“

Námestie bolo už plné ľudí, malé deti behali okolo nás a so smiechom sa prekrikovali. Dospelí postávali v hlúčikoch, pripíjali si pohármi so šampanským.
Bol príjemný teplý večer, stromy vyzdobené svetielkami a pri stoloch svietili malé lampióny.
Kol hneď zamieril k baru, vzal dva poháre a jeden mi podal. Dnes večer som nechcela byť zodpovedné poslušné dievčatko. Bola som tu, aby som sa bavila a užívala si.

So zvyšujúcou sa hladinou alkoholu sme sa s Kolom ešte viac odviazali. Bol tým správnym parťákom na divoké nočné žúry, vždy mi dolieval pohár, nebral nie ako odpoveď a jeho tanečné kreácie sledovali ženy každého veku.
Všetci mladí sa stiahli do ústrania, v blízkosti lesa sa povaľovalo už pekné množstvo plastových pohárov a spoločensky unavených stredoškolákov.
Kola som nikde naokolo nevidela, určite si užíval s nič netušiacimi dievčatami.

Oprela som sa o strom, chcela som mať na všetkých dobrý výhľad. Popíjala som z pohára, keď ku mne prišla Elena.
Placho sa na mňa usmiala.
„Divoká party, hm?“ snažila som sa nejako začať rozhovor, aby sa vytratilo to trápne ticho medzi nami.
„Rebekah je tu s tebou?“
„Nie, dnes večer som tu s Kolom.“ videla som jej prekvapený výraz, potom si odkašľala a pozrela mi do očí.
„Som rada, že sa nehneváš. Vieš, po tom, čo spravil Damon.“
Prikývla som, nemala som jej na to čo povedať.
„Dúfam, že môžeme byť stále kamošky?“
„Jasné, budem rada.“ nahodila som široký úsmev, ale keď odišla, len som otrávene prekrútila očami.

„Nová kamoška?“ ozval sa mi pri uchu Kol.
„Najradšej by som jej odtrhla hlavu!“ otočila som sa k nemu a chcela som pokračovať, keď som si všimla krv na jeho perách.
Zacítil môj pohľad a jazykom si zotrel zvyšok. „Vyhladol som. Ale neboj, nechal som ti ich ešte dosť.“ ukázal rukou na všetkých okolo.
„Kol, toto nebolo v pláne. Mali sme si zatancovať, vypiť pár pív a potom sa vrátiť domov.“
„Ale no tak, nekaz mi radosť, neterka. Toto je zábava. Mala by si to skúsiť tiež.“
„Ďakujem ale…“ z brady si prstom zotrel krv a natrel mi ju na spodnú peru.
Zacítila som jej pach v nose, úplne ma opantala. „Vidíš, spravíme si vlastnú párty.“
Zatiahol ma hlbšie do lesa, na zemi ležali tri mladé dievčatá. Dve z nich som poznala z hodiny dejepisu.

Tak dlho som odolávala krvi, pred mamou som si to nemohla dovoliť. Ale teraz…
Pridala som sa ku Kolovi, okolo nás sa hromadili ďalšie telá a ani jeden z nás vtedy nemyslel na dôsledky.
„Čo to do pekla…“
Vyrušil nás chlapčenský hlas. Spoznala som v ňom barmana z Mystic Grillu, keď som prvý krát prišla do mesta. Mal oblečené pracovné tričko s ceduľkou Matt na boku. V tvári mal zhrozený výraz, oči dokorán otvorené, videla som, že váha.
Kol bol v okamihu pri ňom, chytil ho pod krk a pritlačil o strom.
„Prišiel ti dezert, pozri.“ bavil sa ďalej, zahryzol mu do krku a potom ho posotil smerom ku mne.

Cítila som jeho zrýchlený pulz, snažil sa brániť, ale postupne jeho ruky ochabli a zostal len bezmocne ležať. Utrela som si ústa a obzrela sa.
Kol medzitým uzdravil dievčatá, všetky v rade poslušne kráčali za ostatnými a nepamätali sa na nič z toho, čo sa tu stalo. Prešiel k nám, na zápästí sa mu ešte ligotala jeho vlastná krv a priložil ju chlapcovi k ústam.
„No tak, nemám na teba celú noc.“ ale nepohol sa a my sme si vymenili krátke pohľady.
Rozmýšľala som, čo tu nehrá, niečo mi pri pohľade naňho chýbalo. A potom mi to došlo. Nepočula som tlkot jeho srdca, stáli sme v tichu, len z diaľky sa stále ozývali hlasy posledných zablúdených.
Kol si vyhodil mŕtve telo na plece, prešiel s ním pár metrov hlbšie do lesa a pohodil ho pod strom.
„Čo…“
„Je mŕtvy. Poď, vypadneme odtiaľto.“ ťahal ma za ruku a ja som cítila ako zo mňa vyprchalo úplne všetko alkoholové opojenie.
„A Klausovi ani slovo!“

Zaslala: Luthien99