Buď mojou princeznou III (2)

Tichá noc vládne nad penziónom, o pár hodín svitá,  okolie sa zdá byť pokojné, bez negatívnych vĺn, všade ticho… Takmer…

Lesom sa absolútne ticho sunie postava vysokej štíhlej ženy, v ruke pripravená krátka dýka, krížom cez prsia jej visí tisový luk, na boku sa húpe plný tulec šípov, druhá krátka dýka je zastrčená za opaskom. Žieňa je priam majster v narábaní s lukom a jej rýchlosti sa takmer nikto nevyrovná.

Je sýta tma, ale postavička disponuje infravidením, orientuje sa s presnosťou nočného lovca na milimetre.

 

Máme pred sebou Elfku Yvette – čo o nej ešte povedať. Patrí k temný a divokým elfom, je samotárka, mierumilovná, ale dušou bojovník, zakladá si na cti, seba menšiu urážku kruto trestá. Je nesmrteľná, žije v lesoch a skalách, dokáže bývať aj na strome. Miluje lesy a prírodu, je jej oddaná celou svojou bytosťou, má úctu k životu a Matke Prírode. Vládne prirodzeným nadaním pre mágiu, je vysoko inteligentná, záľuba v učení je jej prednosťou. Najtvrdšia zástankyňa dobra na Zemi. Už len drobnosť… nikomu neverí, hlavne nie ľuďom. Jej meno značí bojovník s tisovým lukom.

My už o nej vieme z minulej časti. To ona sa ukázala Despine v lese, prekvapivo zmizla, vynorila sa tesne za Despinou a následne sa priamo pred očami vytreštenej Desp vyparila. Yvette si dobre otipovala mačko-zaja Despinu a schválne jej predviedla svoje možnosti. Nech vedia obyvatelia penziónu, že sa ktosi tajomný motá vôkol.

 

Prečo sa teda Yvette zakráda už niekoľko nocí okolím? Dlhý príbeh… my si ho skrátime na minimum…

* * *

 

… Na začiatku vekov Zeme, Matka Príroda vlastnila špeciálnu dózičku s tromi semienkami stromov. Každé semienko bolo iné: semienko stromu bielej mágie + semienko stromu čiernej mágie + semienko stromu poznania. Matka Príroda si ich starostlivo odložila, schovala, chránila ich špeciálnym kúzlom. Poznáte ale chamtivého a zlého pekelného Démona… roky sa snažil vypátrať tento vzácny poklad, až sa mu to podarilo, ukradol dózičku Matke Prírode, ukryl si ju v pekle. Ale zjavne zle… zlodej bol okradnutý a dózička so vzácnym obsahom sa na stovky rokov stratila z pekla a nikto dodnes nevie kde…

 

Elfka Yvette stovky rokov pátra, hľadá, učí sa, zdokonaľuje v mágií a je presvedčená, že dózička po práve patrí Elfom, pretože sú najväčšími ochrancami prírody. Je to len dohad, ale Yvette je takmer presvedčená, že dózička so semienkami je ukrytá kdesi poblíž penziónu. Sama stvorila špeciálne kúzlo na odhalenie semienok a to funguje ako spätná väzba u netopierov. Yvette vysiela signály do okolia a analyzuje odozvy. Je priťahovaná stále bližšie k penziónu.

 

– – –

Elfka sa strhne, zacíti blížiace sa postavy, v mihu je na strome a nikto o nej nič netuší.

„Chodíme sem už druhý týždeň! Prečo nám nedovolíš už vojsť dovnútra!“ Nervózne šepká obyčajný upír. Prišlo ich dnes sedem. Majú pomyselného vodcu, ale ten váha, chce si byť istý, že Damon tu naozaj nie je.

„Stále dookola tá istá pesnička! Tak posledný raz! Každému z vás Damon dajako ublížil. Všetci sme na neho poriadne nasratí. Sedí?“ Súhlasné šomranie davu.

„Tak ďalej… potrebujeme mať sto percentnú istotu, že tu Damon nie je, pretože ak zaútočíme a on sa zjaví… čo potom?“

„Nič! Je nás sedem, premôžeme ho!“ Horúca hlava vyštekla.

„Hovno! Si rovnako tupý ako vy všetci ostatní!! Damon je taký silný, že nás môže pozabíjať ak mu dakto ešte pomôže! Nie som ochotný riskovať…“ Zarazil sa vodca, lebo sa mu zazdalo, že niečo počuje.

 

To sa Yvette šuchol luk o halúzku. Všetci stoja, zmysly napnuté…

„Nič… neplaš sa. Dobre, tak čo teraz? Rozdelíme sa, vy vpravo, my vľavo. Sondovať, oči otvorené, stretneme sa na druhej strane penziónu.“ Úlohy rozdelené, pohyb lesom…

 

Yvette je na seba naštvaná za neopatrnosť. Sakra! Taká školácka chyba. Sama pre seba si pomyslí: „Upíri, tak vy sa mi nebudete pliesť do plánov stovky rokov chystaných! Ok. Nové šípy vyrobiť s drevenými veľkými hrotmi a zopár ráz si budem musieť vystreliť…“

Elfka ticho ako tieň zliezla zo stromu a už jej niet.

Sedem obyčajných upírov obchádza penzión, pomsta ich ženie vpred a nič nezastaví…

 

* * *

 

Noc končí svoju vládu nad lesom, ranné zore veštia teplý, slnečný deň. Reverzný Ericc celú noc bdel pri oknách, sondoval okolie penziónu a bol si načistom, že dnes v noci tu bolo sedem votrelcov. Dráčik Damonko sa pripája k Ericcovi: „Musíme von! Poď.“ Obaja chodia okolo trávnika, sledujú stopy, podupanú trávu. Niečo sa chystá, to je jasné.

„Čo je toto?“ Ericc sa zohýba do trávy pod stromom. Našiel jedno tmavozelené pierko zo šípu elfky Yvette, ktorá ho neopatrne stratila, keď rýchlo šplhala na strom pred upírmi.

„No čo… pierko.“ Damonko mrzuto hľadí na Ericca a nezdá sa mu to ako relevantná stopa.

„Máš mozog? Tmavozelené pierko… tu na zemi. Nič? Aký vták tu mohol stratiť pierko tejto farby?“ Ericc sa usmieva.

„Ohnivák?“ Trieska blbosť dráčik.

„Jedine? Som si myslel, že ohnivák bude skôr oranžový, možno červený… takže okrem upírov tu bol v noci aj dakto iný.“

Ericc si obzerá úlovok, stojí pod stromom, náhle sa pozrie hore. Vyšvihne sa do koruny, prezerá si dôkladne kôru, konáriky… áno, tu sa dakto skrýval.

„Fajn, môžeme sa vrátiť.“ Zavelil reverzný upír Ericc.

 

Salónom sa nesie vrava, Ericc zvolal hromadnú poradu. Elena, Stefan, Despina, Damonko, Ericc, Stella, prišla aj Bonnie.

„Dnešným dňom držíme v noci stráž, budeme sa striedať, pokiaľ nezistíme, čo sa tu chystá. Vždy dvaja. Návrhy?“ Ericc je spokojný, všetci sú za.

Stella je už kamarát s notebookom, hneď vytvorí plán, vpíše patričné údaje.

„No, si fakt zručná, Stellinka.“ Damonko jej pozerá cez plece.

„Ďakujem, aspoň jeden to ocení. Čumím do toho krámu už nekonečné hodiny a čosi som pochytila.“ Skromne sa usmieva reverzná.

„Ok. Damonko, ideme na lúky zbierať trávu pre reverzných. Kto sa pridá?“ Despina čaká. Elena je ochotná, Bonnie ide tiež.

„Výborne, dnes v noci strážia Stefan a Ericc. Choďte povinne na kute, nech vydržíte celú noc. My štyria hajde do sveta.“

Despina vedie prím, Damonko s košom za ňou, dve priateľky zavesené do seba uzatvárajú procesiu.

 

* * *

 

Letná pohoda, ľuďmi opustený kraj, les šumí vánkom, druhou stranou sa vinú lúky… v diaľke štyri postavičky kráčajú lánom, zber chlorofylu začal, kôš sa plní. Rozdelili sa momentálne na dve dvojice.

„Bonnie, bojím sa skončenia voľna a nástupu späť na školu. Toľko zlého sa mi prihodilo, Damon je stále jednou nohou v podsvetí, Stefan má nad sebou tiež Damoklov meč… pekelný Démon sa možno chystá na ďalší útok, plný les upírov a ďalších záhad. Bonnie, pošli ma preč dajakým silným kúzlom…“ Elena má splín, to je jasné. Sklonená nad zemou, nesústredene šklbe steblá, tiene kvília v jej duši.

„Prestaň, Elena, ideme tam spolu a zvládneme to. Máš okolo seba kopec nadprirodzených pomocníkov.“

„Ak nie?“

„Čo nie? Máš!“

„Ak to nezvládneme? Bonnie, vždy keď kohosi ťahám späť k životu akoby časť vo mne zhynula… som zložená z kúskov a zopár je už zničených, či slepých! Vieš ako to hrozne bolí, keď máš na pri sebe nevládne telo Damona, smrť mu trčí z rukáva?! Nie… toto už nikdy nechcem…“ Elena klesá do trávy, plné oči sĺz.

– – –

„Ak dovolíte, mladá slečna, rád by som čosi podotkol k vašej úvahe…“ Príjemný mužský hlas znie vôkol, obe dievčatá sa obzerajú, nikde živá duša.

„Prepáčte, som nezdvorilý, ehm… môžeme viesť dialóg aj takouto formou? Myslím bez mojej fyzickej prítomnosti?“

„Hmm… si skutočne nezdvorilý, ešte si sa nepredstavil!“ Štekla Bonnie a telom jej prechádza známy pocit… vždy keď je na blízku čarodej objaví sa v nej toto mravenčenie.

„Ou, prepáčte, tak budeme viesť trialóg. Ok, som Marco. Ty si Bonnie a slečna s ponurou náladou je Elena. Je mi potešením…“

Milo sa prihovára mužný a podmanivý hlas. Elena už sa spamätala, uši jej napovedajú, že hlas vychádza kdesi z okraja lesa.

„Správne, Elena, som zhruba tým smerom. Odkryjem karty viac… som telepat, ako si už iste zistila. Bonnie už vie o mne, že som čarodej. Tak slečny, ste ochotné dať so mnou reč?“

„Prečo sa neukážeš?“ Tíško znie Elena.

„Načo, myšlienky si môžeme oznamovať a nemusíme sa vidieť.“

„Vôbec sa nemieniš ukázať?“ Bonnie číha a pozvoľna sa stáča za hlasom, vyrazila na prieskum.

„Ale, Bonnie, to je zbytočné, kým sem prídeš, budem na inom mieste… nedohoníš ma.“ Čistá pravda. Bonnie sa teda zastavuje, nerozhodne si sadá do trávy.

„Čím si ešte?“ Elena je trošku prestrašená.

„Prosím, neboj sa ma. Neubližujem krásnym stvoreniam ako ste vy dve.“ Priateľsky presviedča.

„Ok. Chcel si čosi podotknúť, Marco…“ Vracia sa Bonnie k pôvodnej téme.

„Hej… Elena, tvoje srdce preteká strachom a bolesťou. Som zmätený, lebo tvoje doterajšie výsledky bojov s nadprirodzenými bytosťami sú skvelé! Vždy si zvíťazila! Tak prečo ten strach? Len pre pár škrabancov?“

„Si blázon! Pár škrabancov!!! Mám aspoň desať zlých a otrasných skúseností z bojov a útokov… som len obyčajné dievča!“ Kričí Elena.

„Ou, ou… už Damon ti povedal, že nie si obyčajné dievča, či obyčajný človek… ty to vieš v skryte duše! Už patríš medzi vyvolených Matkou Prírodou! Ell, prepáč, môžem ti hovoriť Ell?“ Zarazil sa.

„Ha… tak to už si druhý. Ok.“

„Ďakujem. Ell, môžem ti sprostredkovať vyslovené šťastie na Zemi. Máš záujem?“

„Kúpiš mi Barbie?“ Sarkasticky si rypla Ell.

„Au, to bolelo! Nie… pošlem k tebe jednorožca. Dotkne sa ťa magickým rohom.“

Lákavá ponuka. Elena v živote nevidela jednorožca, počula o nich, to hej, ale že by na vlastné oči…

„Ell, nekryješ si vôbec myšlienky. Dávaj na to pozor, si potom zraniteľnejšia. A aby som nezabudol. Ell, keď sa stretneme, naučím ťa skrývať auru, lebo aj tá ťa prezrádza. Ok?“ Marco sa ju snaží vmanévrovať do svojich plánov.

„Bonnie, videla si niekedy živého jednorožca?“ Vydýchla Elena.

„Nie. Marco, uvidím ho aj ja?“

„To nezávisí odo mňa. Ja ho pošlem za Elenou. Ak sa ti bude chcieť ukázať, tak hej.“

„Marco, popíš sa. Ako vyzeráš?“ Otázka z úplne iného smeru.

„Wow… myslel som, že sa tomu vyhnem! Ell… nie, teraz ešte nie.“

„Tak si nechaj svoje čary aj jednorožca a zmizni mi zo života!“

 

Elena sa prudko postavila, schytila košík a hybaj preč.

Bonnie ju dobehla, rýchlo opúšťajú lúku a Marco sa spokojne usmieva. Presne toto im vtlačil do hlavy. Nemá ešte záujem, sa odkývať. Elena a Bonnie cestou domov narazia na sľúbeného jednorožca… už to Marco zariadil.

„Som šikovný malý čarodej!“ Mužný hlas sa nesie lesom a Marco sa stráca…

 

* * *

 

Technika vládne svetom… nedá sa jej vyhnúť, možno ju chvíľku ignorovať, ale kto dnes nemá mobil, notebook, internet, či čosi podobné akoby nežil. Citlivá duša Stefana tiež nie je nadšená rýchlymi informáciami a spojením… ale teraz je v pivnici penziónu, hľadí na mobil a už sa hodnú chvíľku rozhoduje, či sms-ku zašle, či nie… Túži byť chvíľku sám so Stellou a mobil je v tomto prípade jeho kamarát… šup a sms-ka už pristála v mobile Stelly.

 

Reverzná upírka sústredene pozoruje návod na akýsi nový program v notebooku… mobil štekol odkaz na Stellu… tá šľahla pohľadom po mobile, vrčí a najradšej by ho vyhodila oknom.

„Do prdele práce! Sme otroci mobilov a internetu! A nevstanem k tebe, ty malý zákerný hajzel!“ Stella zarputilo číta info v NB, ale hlava už je zvedavá na správu v mobile.

„Kruci! To prehrám sama so sebou?!“ Hnevá sa.

 

– – –

Kto vyhrá tento nerovný boj techniky a zvedavosti? Áno, technika samozrejme… všetci sme nadržaní na prečítanie sms-ky, či iného odkazu, správy… A to nespomínam facebook, twitter atď.!! Každému podľa chuti!

Nerovný a nekonečný boj – čo keď ma ktosi súrne potrebuje? Čo sa nové deje a kde? Výpredaj, klebety, závisť, ohováranie, sem tam práca… možno koníček…

– – –

Vstávaj Stella, sms-ka čaká a ty aj tak dlho nevydržíš! Šupky a už svietia písmenká od Stefana na Stellinku, úpenlivo ju prosia o spoločnosť pre Stefana v pivnici!

Hmm, to už je čo? Stella postáva s mobilom v ruke, nechce sa jej ísť dolu… no… čo… do riti! Zvedavosť vyhrala a pomerne ľahko. Svižná rýchlosť upírky, salónom sa prehnal iba prúd vzduchu, Stella brzdí v ponurej časti pivnice… Sonduje, Silou hľadá Stefana.

„Tu som, Stellinka.“ Stefan jej kričí z najtmavšieho kúta, kdesi za regálmi.

„Čo ťa tam zavalilo? Potrebuješ pomoc?“ Stella nedovidí cez prekážky.

„Nie, pokojne to obíď, pod sem.“

„Ty buran, mám prácu, tlačíš na mňa s výsledkami, učím sa nové kúzla s PC. Tak si rozmysli, či tam mám skutočne prísť a vytrieskať ťa, či sa mám vrátiť už teraz!“ Šteká naštvaná Stella.

„Nejanči, Stella, vážne. Poď sem.“

„Ok.“ Upírka sa nervózne prediera haraburdím, obchádza regále, nakukne za posledný roh a zostane v údive stáť.

 

Stefan si pre ňu pripravil malý romantický kútik osvetlený len dvoma sviečkami, na mini stolíku váza s kvetmi, dva poháre chlorofylu, provizórne kreslá. Stefan sedí v jednom, díva sa na Stellu, volá ju k sebe gestom rúk.

Upírka stojí v pomykove: „Sorry, dačo som prešvihla, oslava? Máš dvesté narodeniny?“

„Si zlá! Poď sem… prosím.“ Stefan vábi hlasom, volá pohľadom.

„Stefan, veď sme si to už vysvetlili…“ Nedokončila.

„Áno. Nikomu ani muk… som sľúbil. Elena je preč, tak mi venuj krátku chvíľku tvojej vzácnej spoločnosti… Stella… no tak, prosím.“

Tíško zvádza Stefan. Stella konečne vošla do romantického zátišia. Rozhoduje sa, či si sadnúť na voľné kreslo, či na Stefana.

Stefan rozhodol… vstal, jemne ju ťahá k sebe, sadá si na kreslo, upírku berie na klín.

„Daj si chvíľku pauzu, celé hodiny sa venuješ tej prekliatej čiernej krabici! Už som oľutoval, že som ju vôbec dovliekol domov. Okráda ma o teba… Stella.“ Stefan si privinul upírku na hruď, bozkáva jej vlasy, ruky hladia prekrásne telo žienky.

„Ok. Čo presne chceš?“ Stella hľadí do očí plných túžby a obdivu.

„Držať ťa v náručí, vnímať tvoje božské telo, užiť si každý kúsok tvojej rozkošnej pokožky… možno sa napiť z teba… ak dovolíš…“

Šepká jej do uška, ruky dopĺňajú názorne, čo ústa vyslovujú. Stefan je vzrušený a priťahovaný Stellou, čím ďalej viac a viac… Nakláňa sa, bozkáva krásne krojené pery upírky, postupne klesá na krk, vlny túžby ním lomcujú… cíti krv v jej žilách, rezáky sa predlžujú, vzrušenie prudko stúpa… Stefan vzdychá, no čaká na odpoveď a povolenie.

 

Stella hodnú chvíľu iba drží, húta ako ďalej s týmto zapeklitým problémom.

Ešte chvíľku to nechá plávať, musí poskytnúť Stefanovi pár razy reverznú krv plnú chlorofylu na doliečenie jaziev a potom s tým sekne. Upírka sa dosť obáva, že naruší vzťah Eleny a Stefana. Ak ho už aj nie…

 

Nezabúdajme aj na Ericca, ten sa predsa vyhrážal sestre Stelle, že to povie Elene… už len to by chýbalo… musela by brata minimálne prizabiť!

Nateraz sa necháva bozkávať, postupne pridáva do hry svoj diel. Stefan tíško plesá radosťou: „Ďakujem, Stelluška, splnila si mi sen. Môžem sa z teba napiť? Máš dokonalú krv, Stellinka, napĺňa ma neopísateľnou rozkošou… túžim po nej, prosím…“

Stefan horí túžbou, ďasná aj predĺžené rezáky ho bolia. Stella je aj napriek mrzutej nálade šibalka. Uvedomila si, ako sú vysoko citlivé rezáky upírov a tak si pritiahla Stefana k sebe, prinútila ho mierne otvoriť ústa.

„Dovolíš?“

Stella sa po kúskoch jazykom približuje ku Stefanovým predĺženým rezákom, oblizuje ich, skúma, hrá sa s nimi. Stefan je zaskočený novým ťahom, ale drží, nepohne sa ani o kúsoček, aby neporanil Stellu.

Jej hýčkanie rezákov mu spôsobuje omračujúcu rozkoš, celý sa poddáva ponúknutej hre, telo sa mu vzpína túžbou, ruky intenzívne tisnú milenku do jeho náruče a Stefan tíško vzdychá, telom prechádza triaška. Prichádza vhodný okamih ponúknuť roztúženého milenca krvou. Stella dáva slobodu Stefanovým ústam, ponúka mu odkrytý krk.

 

Dočasný reverzný upír Stefan sa nenásytne vrhne po jej krku, vybičovaný vrcholným vzrušením, bez patričnej kontroly. Surovo ju uhryzne, použije oveľa viac sily ako treba, krv sa vyvalí všetkými smermi!

Stella prestrašene vykríkne, okamžite sa začne brániť a bojovať o slobodu. Stefana vráti na zem jej prestrašený výkrik, ihneď  si uvedomí svoju nehoráznu hrubosť i chybu.

„Prepáč, to som naozaj nechcel, Stella!“

Lenže upírka sa už stihla vymaniť z jeho náruče, vybieha do salónu, cestou za sebou necháva krvavú stopu. Kričí na brata, hľadá ho zúrivo po penzióne.

Stefan sa spamätal až za pár sekúnd, hlava si plne uvedomuje akú strašnú vec vykonal!! Vybieha z pivnice Stelle na pomoc.

 

Stella dosť krváca, Stefan jej prekusol a vážne poranil žily.

Ericc je vo svojej izbe, počuje Stellu kričať, beží ku dverám a v nich sa zrazí so sestrou.
„Čo je? Čo sa stalo, Stella?!“ Ericc nechápe, myslí si, že niekto zaútočil na sestru z vonku.

„Potrebujem pomoc, Ericc, krvácam silno a nechce sa to zastaviť!“ Stella je trošku prestrašená. Tlačí si silno na ranu, sadá a opiera sa o stenu.

„Daj mi chvíľku čas a keď sa to nebude chcieť zavrieť asi mi budeš musieť dať trochu svojej krvi.“ Stella ťažko rozpráva. Stefan už dobehol do izby tiež.

„Čo sa tu stalo, Stefan?!“ Ericc si myslí, že možno Stefan niekoho videl zaútočiť na Stellu. Stefan mlčí, pozerá na Stellu, hľadá odpoveď v jej očiach. Stella zavrtela hlavou, nech nič nehovorí.

Tak to je zlé… Stefan je poctivý a nerád klame… toto len ťažko dokáže.

„Ehm, no… vieš, Ericc… ja som…“ Nedokončil, Stella mu skočila do reči.

„Stefan nič nevidel, bol mimo! Ericc, poď ku mne, daj mi trochu krvi a ty, Stefan, choď preč…“ Stella všetko zariadila podľa seba.

 

Stefan odchádza ako zbitý pes, srdce a hlavu mu zaživa rozožierajú výčitky z obrovskej ujmy i zrady, ktorú zákerne uštedril Stelle… je rozhodnutý k  samovražde.

 

Ericc sa na nič viac nepýta, život sestry je priorita číslo jedna. Kľakne si ku sestre, vezme si ju do náručia, ponúka jej vlastný krk. Pritlačí si jej pery k sebe a Stella sa tíško kŕmi z brata, snaží sa zabudnúť na kritickú situáciu v pivnici. Ericc drží, Stella pije po troške, cíti úľavu aj rana sa zvoľna zatvára a prestáva krvácať.

„Ďakujem, Ericc, to mi stačí. Prosím, dones nám obom pohár chlorofylu. Počkám tu…“ Stella sa zviezla na zem, oddychuje.

Ericc je jednou nohou tam a druhou späť. Súrodenci sedia vedľa seba, posilňujú sa hustým chlorofylom.

Ericc má neodbytný pocit, že túto lapáliu má na svedomí Stefan, len si nevie predstaviť, čo sa stalo a ako je možné, že by pomerne slabší Stefan dokázal takto zaútočiť a prekusnúť Stelle hrdlo. Nadychuje sa a chystá vypáliť otázku, Stella ho predbehla.

„Ani sa nepokúšaj. Nič ti nepoviem, vybavím si to sama. Posledné slovo, Ericc.“ Prísne pozrela na brata.

„Ok. Ja sa to časom aj tak dozviem a Stefana umlátim k smrti, ak v to má prsty, či tesáky!“ Ericc jedovito vstáva, berie si mobil do ruky a učí sa s ním pracovať ďalej.

Stella to aj tak vie… časom to vypláva na povrch, ale to už budú najsilnejšie emócie vyprchané a situáciu vyriešia s rozumom.

 

 

* * *

 

Dnes je teda deň! Stefan si takmer zabil milenku, ide spáchať samovraždu, Elena je zničená strachom z budúcnosti, okolím penziónu sa motajú záhadné a nebezpečné bytosti.

„Bonnie, odcestujme preč! Pôjdeš so mnou?“ Náhle rozhodnutie Eleny Bonnie zaskočí.

„A kam?“
„To je jedno! Preč, na druhý koniec tejto pologule!“ Elena kráča lesom z nohy na nohu, sem tam kopne do halúzky.

„To si kúpime lístky do Nikam a vycestujeme? Máš plán? Ok, idem s tebou, ale najprv sa musíme dohodnúť kam, čo tam ďalej a pár ďalších podrobností by mi uľahčilo život…“ Bonnie sa snaží Elene zdvihnúť náladu.

„Sorry, Elena, mám protinávrh.“

 

Z lesa zaznela odpoveď. Obe dievčatá až zamrazilo. Hlavy hore, oči vyvalené úžasom. Spomedzi stromoradia sa k nim blíži čierny jednorožec UnnaBella. Celá čierna, hriva, chvost a manžety nad kopytami sú bielo-strieborné, hlave dominuje zelený magický roh a smaragdovo zelené oči žiaria láskou i pohodou.

Milí čitatelia, my ju už dávno poznáme, to len Elena a Bonnie zatiaľ nemali tú česť sa zoznámiť. UnnaBella smelo kráča, napokon sa rozhodla ukázať aj Bonnie.

„Páni, ja čumím ako struna z gauča…“ Padla sánka Bonnie. Ona vie o jednorožcoch takmer všetko a preto vystúpila o krok vpred, jemne sa uklonila.

„Ďakujem, že si sa mi ukázala… mala som trošku obavy.“ Pravdu vraví Bonnie.

„Niet začo, Bonnie. Som UnnaBella, pohybujem sa tu v okolí už dáky ten čas, no a… môžem ten sľúbený protinávrh?“ Elena sa už konečne spamätala zo šoku a po vzore Bonnie sa uklonila jednorožcovi.

„Si nádherná, teba snáď stvoril sám Boh!“ Vydýchla Elena. UnnaBella potriasla hlavou: „Samozrejme že áno, všetkých nás on stvoril. Elena, rada by som sa ťa dotkla mojim magickým rohom a vliala do teba nekonečné šťastie, ak dovolíš.“

„Ha, stačí jeden dotyk a človek je šťastný do konca života?“ Neverí Elena.

„Nepočúvaš ma, Elena, povedala som, že do teba vlejem nekonečné šťastie, o žiadnej dobe expirácie som sa nezmienila.“

„To je super formulácia! Šťastie nemá dobu expirácie!“ Bonnie sa baví.

„Ha, ha… fakt, Bonnie! A čo život? Ten má dobu expirácie? Vlastne hej, dňom smrti ti končí expirácia života! No to je dobré!“ Už sa baví aj Elena.

„Ok, pridám aj ja. Aká je doba expirácie smrti?“ Zaťala UnnaBella do živého. Dievčatá stíchli, obe zúrivo premýšľajú, pokyvujú hlavou.

„Smrť, tak isto ako šťastie nemá dobu expirácie!“ Rezolútne vyhlásila Bonnie.

„Nie, ja si myslím, že smrť má dobu expirácie keď…“ Elena nedokončila.

Odpoveď visí vo vzduchu, no ani jedno z dievčat nie je schopné pochopiť jej hĺbku a správne ju sformulovať. Bonnie nechápavo hľadí raz na Elenu, raz na UnnaBellu. Elena sa zarazila, nevie pokračovať, hoci ešte pred okamžikom mala úplne jasno v tejto filozofickej oblasti.

„Mala som odpoveď! Prečo sa mi vytratila z hlavy? Fakt som ju mala!“

 

Presviedča Elena samú seba. UnnaBella čaká, dá jej ešte pár okamžikov na zorientovanie. Elena si čupla do trávy, schytila hlavu do dlaní, núti sa nájsť správnu odpoveď… ona ju nutne potrebuje! Oči jej zasvietili!

„Jasné! Smrť má dobu expirácie, keď si človek, či bytosť sama uvedomí, že smrťou sa predsa nič nekončí, ale iba sa presunie do inej dimenzie a tam pokračuje vo svojom bytí! Yes! Yupííí, prišla som nato!“ Elena sa zvalila do trávy, zaklonila prudko hlavu, vidí UnnaBellu i Bonnie hore nohami a začne sa smiať.

„Výborne, Elena, som nesmierne rada, že si to sformulovala sama.“ UnnaBella je spokojná.

„Počkaj, počkaj, počkaj… to je síce pekné, že smrť má dobu expirácie… lenže ten dotyčný človek už nie je na Zemi a ostatným tu chýba! Takže z hľadiska ostaných ľudí smrť dobu expirácie nemá!“ Filozoficky sa zapojila Bonnie.

„Z pohľadu iných ľudí sa na to nemôžeš dívať… zomriem, moja duša ale ostáva živá, presúvam sa ďalej a jedného dňa sa možno zasa dostanem na Zem! Dokonalé tajomno, dokonalý kruh života!“ Nedá si vziať teóriu Elena.

„Nóó, zomrieš a necháš za sebou smutných pozostalých! Tak ako tu nechali teba tvoji rodičia!“ Surovo zaťala do živého Bonnie a uvedomila si to neskoro. Vytresla to skôr, ako jej to mozog zakázal a stihol vykresliť dozvuky i následky výroku.

 

Elenu zamrazilo, Bonnie má pravdu… rodičia jej tragicky zomreli, zostala tu sama a čo má z toho, že oni vlastne nie sú mŕtvi, iba v inej dimenzii? Ona je tu opustená a sama, bojuje o život… neskutočne sa zaplietla s upírmi a následne so zvyškom sveta nadprirodzených. Čo z toho, že si ju vybrala Matka Príroda za ochrankyňu? Je tu sama!!! Elena sa prevalila na bok, stočila do klbka a začala usedavo plakať.

Bonnie by si najradšej vyťala po papuli! Takú chujovinu vytiahnuť na priateľku… podpásovku ako hrom!

„Prepáč, Elena! Ja som to zle povedala, formulovala… tak som… toto… sakra… som drbo!“ Bonnie kokce, slzy jej letia z očí, zviezla sa k Elene a už tam na kôpke plačú dve.

 

UnnaBella už vie čo musí urobiť. Kráča k dievčatám, oboch sa dotkne magickým rohom, zaháňa chmúry, šťastie sa derie na povrch duší, svieti v srdciach, preberá nadvládu nad hlavou.

Elena sa už usmieva na Bonnie, hladká jej ruku. Vstávajú, široký úsmev na UnnaBellu, dievčatá sa jej poklonia.

„Ďakujem ti, je mi lepšie. Môžem sa ťa dotknúť, UnnaBella?“ Elena vyslovila bežnú žiadosť smrteľníka.

„Hej, aj zajazdiť so mnou, ak chceš.“  Elene vybehli oči prekvapením. Ou, lákavá ponuka.

„To fakt? Ty jazdíš bláznivo, že?“ Odhaduje koníka podľa divokého pohľadu.

 

„To mi kto povedal koník?! Autorka tejto poviedky?! Tak bacha mladá! Aby si si to so mnou nerozhádzala! IVETKI odvolaj toho koníka! Okamžite!“ UnnaBella sa hnevá za ten termín, telepaticky zasiela myšlienku autorke poviedky, horí pobúrením.

„Hou, hou, skľudni kopýtka, čierna divožienka. Neodvolám a s čistým svedomím ťa pošlem… trebárs… aj do špinavého močiara! Nevyskakuj na autorku, lebo si to zlízneš! Elena čaká na tvoju odpoveď! Tak ako? Jazdíš divoko?

UnnaBella si včas uvedomila silu myšlienok autorky i prípadné šikanovanie z jej strany v príbehu, tak sa slušne vrátila do deja k Elene.

 

„A chceš sa bláznivo prehnať lúkami ako orkán, Elena?“

„Áno! Ideš aj ty, Bonnie?“ Čarodejka záporne vrtí hlavou, bojí sa rýchlej jazdy, ustupuje pred jednorožcom.

„Ok. Idem sama.“ Elena sa rozbehla, chytila bielej hrivy, vyhodila jednu nohu hore a šup, sedí na koníkovi, ehm…  pardon… jednorožcovi. UnnaBella sa už chcela zasa rozčúliť na autorku IVETKI, ale uznala jej ospravedlnenie.

 

Spokojne si nesie Elenu na chrbte, spočiatku len noblesne klusá, oťukáva si novú jazdkyňu. Elena je rodený rančer, bez problémov s rovnováhou, bez strachu z rýchlosti, sila v rukách a nohách primeraná.

Tak už konečne vyrazte tryskom a vyvetrajte si hlavičky. UnnaBellu nebolo treba dva razy ponúkať, napla všetky svaly, zahrabala kopytami, jazdkyňa zvýskla radosťou.

Elene zaviali dlhé vlasy povetrím, jednorožec odcválal tryskom a razom sa stratili Bonnie z dohľadu, les sa za nimi zavrel.

 

Zaslala: IVETKI

 

 

Osoby:

Damon Salvatore – obyčajný upír, premenený na dočasného reverzného upíra, ako reverzný je ochranca Matky Prírody, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

Elena – ľudské dievča, ochrankyňa Matky Prírody, dostala darom krídla od Matky Prírody, oheň od dráčika Damonka, telepatiu od delfína Filipa

Stella – reverzná upírka, ochrankyňa Matky Prírody, sestra Ericca, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

Ericc – reverzný upír, ochranca Matky Prírody, brat Stelly, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

Smrťka Bibiana / Bib – starodávna súputníčka Zemou, tvorí základ Univerza

veverko-dráčik Damonko – starodávny sprievodca Zemou, je s ňou od počiatku, ochranca Matky Prírody

Stefan Salvatore – obyčajný upír, premenený na dočasného reverzného upíra, ako reverzný je ochranca Matky Prírody, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

pekelný Démon – prvý námestník pána pekiel, padlý temný anjel

čarodejka Bonnie – ľudské dievča

Marco – mocný čarodejník

mačko-zajo Despina / Desp – nadprirodzená bytosť, pomáha Darii Salvatore, bielo-modrá srsť, 3 chvostové perá na chrbte, fialové oči, uši dovysoka stojace, v polovičke previsnuté vpred, farebná korunka z pierok na hlave, retiazka okolo krku a hrude

Yvette – Elfka divoká a temná, žije v lesoch

Mesačný raj – krajina vytvorená za zrkadlom na povale v penzióne bratov Salvatore. Vytvorili ju pradávne čarodejnice na svoju ochranu a medzi nimi aj Daria Salvatore.

UnnaBella – čierny jednorožec, rýchly posol Matky Prírody