Dcéra (7 – 8)

(7)

„Vážne si o nej nevedel?“

„Myslíš, že by som to nechal len tak? Netušil som, že Assia čakala dieťa!“

V polospánku som počula vzdialené hlasy a mala som pocit, že sa mi to len sníva. Až po chvíli som si uvedomila, že neležím doma v posteli, ale na gauči a niekto ma prikryl dekou.
Rozoznala som aj známe hlasy ozývajúce sa z chodby. Pomaly som sa postavila a podišla bližšie. Obidvaja na seba nepriateľsky zazerali, musela som si odkašľať aby si ma všimli.

„Tak… ja už radšej pôjdem.“

„Zlato.“ ozval sa Klaus a mňa jeho oslovenie tak vykoľajilo, že som nedokázala spraviť už ani krok.

„Musíme sa porozprávať.“ prešiel ku mne, pousmial sa a potom sa obrátil k Rebekah. „Meškáš, mala by si už ísť.“

„Kam ideš?“ nechcela som s ním zostať sama. Nebála som sa, že mi ublíži, ale rozhovor s ním určite nebude príjemný.

„Do školy. Poobede sa vrátim.“ usmiala sa na mňa.

„Počkaj! Ja… chcem ísť s tebou.“

„Nemôžeš.“ v okamihu sa ozval Klaus. „Ostatní už o tebe vedia, mohli by…“

„Ale ja tu nezostanem zavretá. Buď odídem z mesta alebo tu budem žiť normálne ako ostatní ľudia.“ videla som, že mu pri mojich slovách zažiarili oči, samú ma prekvapilo, že zvažujem možnosť zostať tu. Ale napriek všetkému, Rebekah je moja rodina a po včerajšku som mala pocit, že sme si niečím blízke. Dokonale chápala moje pocity a ja som si po dlhom čase uvedomila, že nie som sama.

„Môže ísť so mnou, dám na ňu pozor.“ povedala Rebekah a ja som jej mlčky naznačila „ďakujem“.

„Fajn, zavolám tam a vybavím všetko potrebné.“ nakoniec rezignoval, vydýchla som si a rýchlo vyšla za Rebekah.

„Vďaka, že si ma zachránila.“

„Je ti jasné, že ťa spoločná večera neminie?“ nadvihla obočie a ja som s povzdychom nastúpila do auta.

***

„Máme spolu dejepis, fyziku a biológiu.“ zamračila sa Rebekah na mojím rozvrhom. „Na ostatných hodinách budeš sama.“

„Neboj sa, poradím si. Zvládla som už aj horšie veci.“

„Tak to si ešte nechodila do školy.“ otrávene poznamenala ale napriek tomu som bola rada, že som tu. „Hlavne sa neprezraď, po vyučovaní ťa počkám na parkovisku.“

Stihla som jej ešte zakývať a potom ma už dav študentov unášal na prvú hodinu.
Po druhej hodine som si uvedomila, že Rebekah mala pravdu. Nebavilo ma stále opakovať ako sa volám, odkiaľ a prečo som sem prišla. Vymýšľala som si obľúbenú farbu aj svoje hobby, lebo vrhanie nožmi, sebaobrana a čarovanie by mi asi bez ďalších otázok neprešlo.


„Ešte ťa to neprestalo baviť?“ opýtala sa ma Rebekah na chodbe cestou na hodinu dejepisu.

„Vždy lepšie ako viesť rozhovory s Klausom.“ prevrátila som očami.

Zastavila pred dverami: „Viem, že ho veľmi nemáš v láske. A nechcem ho brániť po tom všetkom čo urobil, ale možno keď mu dáš šancu, zlepší sa to.“

Hlboko som sa nadýchla: „Poďme do triedy, nemôžem si dovoliť meškať hneď v prvý deň.“

Okamžite som si všimla pohľady Bonnie, Stefana a Eleny. Nedala som na sebe nič poznať, ani keď som začula ich reakciu na náš príchod. Zo včerajšieho rozhovoru s Rebekah som pochopila, že ma nebudú mať v láske už len z princípu.

***

Pri zvuku zvončeka na konci poslednej hodiny som si s úľavou vydýchla. Rýchlo som si pozbierala veci a zamierila na toaletu, aby som sa pred odchodom osviežila. Nabrala som do dlaní studenú vodu a ošpliechala si tvár, keď sa dvere otvorili.
Bonnie, Elena a Caroline sa postavili predo mňa, dokonale mi zatarasili cestu von.

„Dlhý deň?“ ozvala sa Caroline, ruky si prekrížila na prsiach a vyzývavo na mňa hľadela.

„Ako sa to vezme. Ak dovolíte, ja už pôjdem.“ vedela som, že to nepôjde len tak ľahko.

Ani jedna z nich sa nepohla. „Pozrite, ja som toto nechcela. Neprišla som si vytvárať nepriateľov.“

„Neskoro. Si s Klausom.“

„Ja nie som s nikým.“ vybuchla som. „Prišla som sem, aby som začala od znova, s čistým štítom.“

„Tak to sa ti veľmi nepodarilo.“ kriticky poznamenala.

 

Hovor mi o tom… pomyslela som si.

„Je mi jedno čo si o mojej rodine a o mne myslíš. Jedine že by si si myslela, že som úžasná, v tom prípade by si mala pravdu. Ale na tvojom mieste príliš nevystrkujem hlavu. Mohla by si o ňu prísť.“

„Vyhrážaš sa jej?“ vykríkla Bonnie.

„Nie.“ usmiala som sa. „To by ste tu už nestáli tak pokojne.“

Zadný vchod viedol priamo na parkovisko pri škole. Ponáhľala som sa, aby na mňa Rebekah dlho nečakala, no v tej rýchlosti som vrazila do Stefana.

Chytil ma za plecia: „Ponáhľaš sa niekam:?“

„Oh, to myslíš vážne?“ vytrhla som sa z jeho zovretia.

„Všetko v poriadku?“ pár metrov od nás vystúpil Klaus zo svojho auta a kráčal smerom k nám.

„Som v poriadku, Stefan mi len pomáhal nájsť východ.“ rýchlo som naňho pozrela. „Môžeme ísť.“

Ponáhľala som sa do auta, Klaus na seba nedal dlho čakať, sadol si za volant a okamžite sme vyrazili.

„Čo sa stalo?“ otočil hlavu ku mne a vôbec nedával pozor na cestu, vedela som, že mi môj smiešny trik nezožral.

„Kde je Rebekah? Mala som ísť s ňou.“

„Niečo jej do toho prišlo.“ znova pozeral pred seba ale viac k tomu nepovedal. „Takže? Pýtam sa znova. Čo sa tam stalo?“

„Nič! Dobre? Hlúpa škola…“ zamrmlala som potichu.

Zasmial sa mojej rozhorčenosti, ale neodpustil si poslednú poznámku: „Hovoril som ti…“

 

 

(8)

V aute vládla dusná atmosféra a bola som úprimne rada, keď sme zastavili na kraji cesty pred domom. Prekvapilo ma, keď som zbadala stáť Rebekah pri dverách.

„Konečne. Niečo pre teba mám.“ objala ma okolo pliec a viedla hore schodmi.

Otvorila dvere na jednej z izieb a nedočkavo ma vtlačila dnu. „Tak? Čo povieš?“


Priestranné okná zakrývali ťažké závesy, ale do izby stále prenikal dostatok svetla. Kráčala som po hrubom koberci k mohutnej drevenej posteli. Visel nad ňou krásny obraz čiernej labute, nepochybne Klausovo dielo. Videla som svoj odraz v zrkadle, pomaly som prešla k stolíku z rovnakého materiálu ako bola posteľ. Knižnica bola plná kníh, ktoré som mala chuť začať okamžite čítať a pri nej stáli pre väčšie pohodlie dve rovnaké kreslá.

„Nie je ešte úplne hotová, nevedel som, čo máš rada, tak som to radšej nechal na teba.“ potichu sa ozval Klaus od dverí.
Bola som im vdačná, že mi dopriali čas, aby som si to všetko prezrela.

„Toto je moja izba?“ stále som bola šokovaná, ledva som sa donútila prehovoriť.

„Ak sa ti nepáči, môžeš si vybrať ktorúkoľvek inú.“ Počula som v jeho hlase sklamanie?

„Nie, ja… som to tak nemyslela. Je nádherá.“ váhavo som sa naňho usmiala.

Po tvári sa mu v okamihu rozlial úsmev. „To som rád.“

„Do večere máme ešte čas.“ ozvala sa Rebekah veselo. „Uliala som sa z posledných hodín aby som ti stihla nakúpiť. Som zvedavá, čo povieš na šaty.“

„Ty si bola nakupovať?“ zasmiala som sa.

„Nemáš prácu?“ otočila sa ku Klausovi a rukou mu pokynula aby odišiel.

Zabuchla za ním dvere a nadšene podišla ku skrini.

„Neviem aký máš vkus, ale veľkosť som myslím odhladla. Ktoré si chceš skúsiť ako prvé?“ v náručí už niesla niekoľko vešiakov so šatami.

„Rebekah… počkaj. Nechcem byť navďačná ale… ja nič z toho nepotrebujem.“ zúfalo som sa obzerala okolo seba. „Prehnali ste to, celá táto izba a šaty…“

„Zlato, celé toto je pre teba.“ chytila ma za ruky a dotiahla k posteli. „Viem aké to je, keď stratíš mamu.“ Po jej slovách som sa z hlboka nadýchla.

„A ver mi, že žiť celé roky s Klausom…“ na chvíľu zmĺkla, „utekať celé roky s Klausom, nebolo ktovie čo.“


Zrazu som pochopila, že konečne vidí šancu na lepší život. S rodinou okolo seba a niekým, kto jej rozumie. Pochopila som, že nenakupovala kvôli mne, ale kvôli sebe. Možno po tom všetkom čo sa stalo, mám aj ja šancu na nový začiatok…
V tom momente som vedela, že jej to nemôžem pokaziť. „Veľmi si to cením, vážne. Ďakujem.“ s úsmevom som ju objala.

***

Schádzala som dolu schodmi v čiernych šatách po kolená. Zvuk opätkov odrážajúcich sa na podlahe privolal Klausa.

„Nádherné.“ zložil poklonu a viedol ma do jedálne.

„Nie je to trošku príliš? Na jednu večeru v trojici?“

„Vlastne…“ šibalsky sa usmial a mne pri tom zovrelo žalúdok.

Pri stole nás čakali dvaja muži v oblekoch, obaja na mňa uprene hľadeli. Okamžite sa postavili a nespúšťajúc zo mňa oči, podišli bližšie.

„Ja som Kol“ podával mi ruku mladší z nich. „A toto je Elijah. Sme Klausovi bratia.“

Chtiac-nechtiac, musela som sa na nich usmiať. „Teší ma.“


Počas celej večere som im striedavo odpovedala na otázky, vypytovala som sa ich na to, čo som chcela vedieť už ako dieťa. Po jednej otázke som kládla ďalšiu a sotva som im dala priestor na premýšľanie. Mala som pocit, že po toľkých rokoch musím dohnať všetky tie zameškané chvíle s rodinou, ktorú som doteraz nepoznala.

„Zajtra môžeme spraviť obrovskú párty. Alebo zájdeme do baru. Je s tebou oveľa väčšia sranda ako s Klausom.“ žmurkol na mňa Kol, keď ma odprevádzal až k dverám mojej izby.

„Kol“ nebezpečne sa ozval spoza naších chrbtov Klaus, zazeral na Kola a pomaly pokrútil hlavou.

Obaja sme sa na jeho výraze zasmiali. „Neboj sa, dám na ňu pozor.“ podpichol ho Kol ešte viac.
Šťuchla som ho pod rebrá a radšej rýchlo vošla do svojej novej izby.

Mala som pocit, že toto bol veľmi dlhý deň. Nové prostredie, noví ľudia, nová rodina. Musela som sa pri pomyslení na to všetko usmiať.

Práve som rozmýšľala, že si napustím teplú vaňu, keď som pri závesoch kútikom oka zazrela pohyb.

Pri otvorenom okne stál Damon, na tvári mal svoj typický úškrn. „Vidím, že už si sa zabývala.“

Skôr ako som stihla niečo urobiť, skočil na mňa a potom si pamätám už len tmu…

 

Zaslala: Luthien99