Dcéra (2 – 4)

2. kapitola

 

Tichým pomalým krokom som došla na miesto. Pri hlavnom vchode rástli vysoké stromy a celú rozľahlú záhradu lemovali upravené tuje. Majestátnosť sídla ma úplne uchvátila, presne v takomto prostredí by sa každé dievča cítilo ako princezná z rozprávok. Odvšadiaľ na vás dýchali spomienky, každé zákutie malo svoje vlastné čaro. Uprostred sa vynímala fontána, ktorá ešte viac podčiarkovala celú túto krásu. Obzerajúc sa som prešla až k dverám, chcela som si zapamätať každý kúsok, každý maličký detail na stĺpoch, zárez na oknách.

Dvere neboli zamknuté, odignorovala som mohutné klopadlo po pravej strane a vošla do vnútra. Ticho sa rozliehalo v celej vstupnej hale, počula som ako sa moje kroky odrážajú od dlažobných kociek. Vošla som do prvej miestnosti, chcela som si obzrieť maľby zblízka. Niektoré vyzerali nesmierne staré a určite aj rovnako cenné, na niektorých som zas mohla cítiť vôňu čerstvých farieb opatrne nanášaných na plátno. Videla som desiatky obrazov, sršali z nich neopístateĺné emócie. Mama mi stále hovorievala, že mám blízko k umeniu a toto umenie ma úplne pohltilo. Doslova som cítila autorovo zúflastvo, hnev, agresiu aj smútok, prázdnotu, osamelosť a miestami kúsky radosti.

Začula som za sebou pohyb v poslednej chvíli, ale moja nepozornosť ma odrhla od reality na tú stotinu sekundy, aby som sa stihla uhnúť. Silné ruky ma pritlačili o stenu, ledva som lapala po dychu a žmúrila na svojho útočníka.

„Kto si?“ škrípal zubami. Bola som si istá, že cudzinci sa sem len tak nezatúlajú.

Pri pohľade naňho som zostala paralyzovaná. Netušila som, že ma vlastný rozum zradí, vedela som sa ovládať vo všetkých situáciách.

„Odpovedz mi!“ zvýšil hlas a uvoľnil svoje zovretie.

Zošmykla som sa o kúsok nižšie, dúfala, že ma nesklamú aj nohy. Nadýchla som sa, vystrčila vzdorovito bradu a zadívala sa mu hlboko do očí.

„Rada ťa vidím, Klaus.“
„Odkiaľ ma poznáš?“ nedočkavo čakal na odpoveď, ale odstúpil o dva kroky ďalej a pozorne si ma prezrel. Videla som ako rozmýšľa, zvažuje koho mu pripomínam a po chvíli sa mu oči rozšírili od prekvapenia.

„To nie je možné…“ sotva počuteľne vydýchol, neveriacky otvoril ústa a v hlave mu vírili spomienky.

Podišiel k najblišiemu kreslu a jednou rukou sa oň oprel. Vedela som, že spoznal moje črty, tak veľmi podobné maminým. Zdedila som po nej tmavšiu pokožku, mierne vystupujúce lícne kosti a plné pery. Dokonca aj moje vlasy mali rovnaký odtieň ako tie jej. Len oči neboli tmavé, ale svetlomodré, vždy sa mi v nich zablysli ohnivé iskry, keď ma niečo nahnevalo.

„Si Assiina dcéra.“ vyslovil nahlas, stále som mu v očiach videla náznak zúfalstva.

Obišla som kozub aj sedačku a podišla k stolíku s alkoholom. Vzala som najbližší pohár a naliala si whisky. Moje mlčanie pochopil ako súhlas, v okamihu stál pri mne, pohár mi vytrhol z ruky a sám ho celý vypil.

„Vie o tom, že si tu?“ nevedela som, či to mám brať ako vyhrážku alebo ako prosbu.

„Moja matka je mŕtva.“ odpovedala som bez náznaku emócii, ale napriek tomu som mala pocit, že mi rozdrapí hruď od bolesti. Jej strata ma ešte stále veľmi bolela. Viac, ako by som si chcela priznať, ale neodvážila som sa to pred ním ukázať. Z maminho rozprávania viem, že nepreukazuje známky slabosti.

„Ako dlho?“
„Nechcem o tom hovoriť. Ale neboj sa, ešte dnes večer odídem, vidím, že tu nie som vítaná.“ hned som sa otočila na odchod.

Až teraz som si uvedomila, že to bol hlúpy nápad.

Čo si si myslela?! Že si skočíte do náručia a všetko bude odrazu v poriadku? Že tu začneš nový život? Mala som chuť sa vyfackať za svoju naivitu.

„Počkaj! Ako sa voláš?“ zastavil ma pri dverách, očividne zvádzal boj sám so sebou.

„Alexandra.“ rýchlo som vyšla von, prikazovala som si kráčať dopredu, so zvihnutou hlavou a v žiadnom prípade sa neotočiť späť.

 

3. kapitola

 

Nesnažil sa ma zastaviť a ja som sa snažila čím skôr zmiznúť mu z dohľadu. Celou cestou na námestie som sa preklínala, snažila som sa minimalizovať kontakt s okolitým svetom. Prehodila som si cez hlavu kapucňu a ignorovala pohľady hŕstky ľudí, ktorí vychádzali z baru. Obloha stmavla a typický spev vtákov utíchol. Hlavou mi vírili všemožné myšlienky, takže som si nevšimla to podozrivé ticho okolo.

„Na prechádzke?“ začula som blízko seba známy hlas.

Damon. Vôbec som nemala náladu dohadovať sa s ním, chcela som ho čo najrýchlejšie obísť a vypadnúť z tohoto mesta.

Ale nestál tam sám. Vedľa neho stáli ďalší traja ľudia, dve dievčatá približne v mojom veku a chlap podobný Damonovi. Nadýchla som sa, aby som sa upokojila, tušila som, že toto neskončí dobre.

„Zle načasovanie.“ prinútila som sa nasadiť úsmev, ale každému z nás bolo zrejmé, že nie je úprimný.

„Mrzí ma to. Ale asi nebudeš mať na výber.“

„Čo sa deje? Prišiel si sa vyhrážať? Alebo ma chceš pozvať ma na pivo? Nemám záujem. Nemusíte sa báť, práve odchádzam.“
„Na to, že si sem merala takú diaľku, odchádzaš akosi prirýchlo.“ prvykrát sa ozvala blondína po mojej ľavej strane.

„Povedzme, že som tu nenašla to, čo som hľadala.“ snažila som sa ovládnuť, dnes večer som vážne nemala náladu na rozhovor.

„Chceli sme len vedieť kto si.“ neznámy chlap zdvihol prázdne ruky nahor ako gesto uzmierenia.

„Jasné, a preto ste ma všetci štyria obkľučili a nechcete mi dovoliť prejsť?“ zasmiala som sa a pokrútila hlavou. „Vážne na to nemám náladu.“ snažila som sa okolo nich prejsť pokojne, ruky som si strčila do vreciek, ale kútikom oka som sledovala ako zareagujú.

Damon bol v okamihu pri mne, chytil ma pevne za zápästie a to bol posledný klinec. Prehodila som ho cez seba ale hneď bol pri mne ďalší a skrútil mi ruky za chrbtom. Boli v presile a ja som si stále nebola istá, či mám použiť všetky svoje schopnosti. Striasla som ho zo seba a začala bojovať s upírskom Barbie, keď som zacítila schopnosti dievčaťa, ktoré so mnou nebojovalo. Vedela som, že na mňa niečo skúša, ostatní znehybneli a pozorovali čo sa stane.

Usmiala som sa na ňu: „Bennettová. Nevedela som s kým mám dočinenia.“

„Odkiaľ ma poznáš?“ vzdorovito vystrčila bradu a ja som sa na nej musela zasmiať. Pripadala mi ako urazená školáčka.

„Čarodejnice z tvojho rodu sú slávne.“

Cítila som, že zovretie ostatných povolilo, ale zhŕkli sa okolo mňa a pozorovali ma zblízka.

„Aj ty si čarodejnica?“

„Po mame.“ narovnala som sa a oprášila si mikinu. „Ako sa voláš?“
„Bonnie.“
„Takže Abbyina dcéra.“ poznala som naspamäť celý rodokmeň maminej rodiny. Znamenalo to pre ňu veľa a stále mi opakovala, aký silný rod sme a ako ďaleko až naše korene siahajú.

„Poznala si moju mamu?“ prekvapene sa spýtala.

„Osobne nie, len z maminho rozprávania.“

„Takže ste nejaké… príbuzné?“ začula som za chrbtom Damona.

„Dá sa to tak povedať.“

„Fajn, ďalšia čarodejnica sa nám zíde.“ žmurkol na mňa a ja som otrávene prevrátila očami. Myslí si o sebe príliš veľa.

„Nezostávam v meste a tebe by som aj tak nepomohla.“
„Si silnejšia ako Bonnie.“ potichu sa ozval druhý upír, dvihol pohľad zo zeme a videla som, že premýšľa. „Bonnie by sa takto neubránila, žiadna čarodejnica nemá až takúto fyzickú silu.“
„No… nie som obyčajná čarodejnica. Pozrite, vážne chcem odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Nemusíte sa ničoho báť, dnes večer odídem a už ma nikdy neuvidíte.“

„Stále si nám nepovedala kto si.“ Barbina poklopkávala nedočkavo nohou a ja som mala chuť jej ju odtrhnúť.

„Nemám dôvod ti čokoľvek vysvetľovať.“ zatla som päste a naklonila sa bližšie k nej v bojovej pozícii.
„Čo sa tu deje?“

Niekoľko metrov od nás stál Klaus, pozeral sa na našu čudnú skupinku a preskakoval pohľadom z jedného na druhého.

 

 

4. kapitola

 

 

„Čo sa tu deje?“

Dýchaj… pripomínala som si a snažila sa ovládať.

„To nie je tvoja vec.“ uškrnul sa na naňho Damon a urobil krok ku mne, hoci ostatní ma pri jeho hlase pustili.

„Vlastne… je.“ pomaly prišiel do stredu našej skupinky a chytil ma za rameno. „Myslím, že je na čase ísť.“

Vytrhla som sa mu. „S tým súhlasím. Už by som tu nebola, nebyť ich.“ uprela som pohľad na Barbie… kiež by mohol zabíjať.

„Ochraňuješ ju?“ spýtal sa Stefan.

„Nepotrebujem jeho ochranu.“ odpovedala som rýchlejšie ako Klaus stihol otvoriť ústa a pustila som sa dolu ulicou.

„Super! Nič sme nezistili.“ začula som za sebou povzdych. „Caroline…“

 

Dlho som si však samoty neužila, po niekoľkých metroch ma dobehol Klaus.

„Nezačali sme najlepšie. Čo tak to napraviť?“

„Začneme si rozprávať rodinné historky a prezerať staré fotky? Nie vďaka.“ zrýchlila som krok a márne dúfala, že sa ho strasiem.

Prispôsobil krok môjho a kráčali sme vedľa seba. „Myslím to vážne. Prekvapila si ma.“

„Tak to si môžem gratulovať. Veľkého Klausa niečo len tak nezaskočí.“ sršal zo mňa nepriateľský tón a bola som si istá, že ma pochopil.

„Prestaň!“ zvýšil hlas a zatarasil mi cestu.

Pozerala som mu bez strachu do očí a rozmýšľala som, čo teraz vyčítal z tých mojich.

„Vážne ti chcem pomôcť. Je už neskoro, čo kedy si prespala u mňa? Ak si to do rána nerozmyslíš, nebudem ťa zdržovať a môžeš odísť.“

Mala som chuť otočiť sa na päte a odísť od neho čo najskôr, čo najďalej.

Mama mi stále hovorila, že príliš tvrdá. Vraj som zdedila veľa vlastností po svojom otcovi. Tvrdohlavosť, rozhodnosť, samostatnosť, nedôveru. Ale v niektorých chvíľach u mňa zvíťazilo srdce nad rozumom a mama sa úprimne tešila, že jej výchova nevyšla úplne zmar.

Assia bola veľká čarodejnica, všetci ľudia z okolia za ňou chodili s problémami a uznávali ju. Mágia pre ňu znamenala všetko, zasvätila jej celý svoj život a chcela, aby som to všetko prebrala po nej.

Ale v tejto chvíli, keď som v jeho očiach uvidela kúsok mojich, mi niečo v mojom vnútri nedovolilo odísť. Cestovala som takú diaľku, aby som po jednom dni odišla a hodila všetky nezodpovedané otázky za hlavu?

Všimol si, že som zaváhala, ustúpil a rukou ukázal smerom ktorým sme prišli.

 

***

 

Ráno som sa zobudila do teplého rána. Posadila som sa na posteli a rozhliadla sa okolo. Na drevom obložených stenách viseli jeho vlastné maľby, oproti postele stála vysoká knižnica s množstvom vzácnych kníh a pod oknom bol stolík so zrkadlom. Ťažké záclony boli odtiahnuté a slnko svietilo na mohutnú posteľ so stĺpmi po bokoch. Hodvábne obliečky boli ešte teplé a vo vzduchu sa pri mojom pohybe zvíril prach.

Stále som si nebola istá, či som spravila dobre, že som uňho zostala. Opatrne som schádzala dolu schodiskom, sedel v jednom z kresiel pri vyhasnutom kozube a pozoroval ma.

„Nezájdeme spolu na raňajky?“ váhavo sa opýtal, odhadol ako asi zareagujem.

Bez slov som prikývla.

 

***

 

V Mystic Grille nebolo v to ráno veľa ľudí. Nevedela som sa dočkať teplej kávy, zo všetkého čo sa dialo okolo ma bolela hlava a nedokázala som sa na nič sústrediť.

Objednal jedlo pre dvoch a som vedela, že túto scénu si nepredstavoval ani jeden z nás ani v najdivokejších snoch.

Bez slova sme si natierali hrianky medom, keď do baru vošiel Damon a pohľadom zastal na nás. Pobavene nadvihol obočie, nahodil svoj typický úškrn a oprel sa rukami o náš stôl.

„Pozrime sa, koho to tu máme.“

Klaus zamrzol, kúsok hrianky zastal v polovici cesty k jeho ústam a pozrel na Damona.

„Nemôžeš otravovať niekoho iného?“ nahodil silený úsmev, ale zvyšok raňajok hodil nahnevane na tanier a odsunul ho ďalej od seba.

„Čo tak povedať mi čo chcem, a potom sa zas potichu vyparím preč?“

Nahnevane sa postavil zo stoličky a Damon zdvihol ruky v obrannom geste.

„A čo ak by som ti pomohol? Vypariť sa…“ vyhrážal sa mu Klaus.

Vedela som, že ak budú títo dvaja spolu ešte chvíľu, nedopadne to dobre.

Otočila som sa na stoličke a pozrela sa na Damona. „Fajn. Chceš vedieť kto som? Poviem ti kto som, aj prečo som sem prišla.“

 

Zaslala: Luthien99