Buď mojou princeznou II (5)

Osoby v tejto časti poviedky:

Damon Salvatore – obyčajný upír, premenený na dočasného reverzného upíra, ako reverzný je ochranca Matky Prírody, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

Elena – ľudské dievča, ochrankyňa Matky Prírody, dostala darom krídla od Matky Prírody, oheň od dráčika Damonka, telepatiu od delfína Filipa

Smrťka Bibiana / Bib – starodávna súputníčka Zemou, tvorí základ Univerza

Stefan Salvatore – obyčajný upír

Damian – vnútorný hlas Damona

Despina – ženský hlas

Daria Salvatore – starodávny predok rodiny Salvatore, pôvodná čarodejnica, svetlá, bojuje na strane Matky Prírody proti zlu

Mesačný raj – krajina vytvorená za zrkadlom na povale v penzióne bratov Salvatore. Vytvorili ju pradávne čarodejnice na svoju ochranu a medzi nimi aj Daria Salvatore.

 

Damon s Elenou prešli cez zrkadlo na povale penziónu do Mesačného raja k starodávnej čarodejke Darii Salvatore. Mesačný raj, mesačné svetlo, mesačná nálada – tak by sa dala zhrnúť podstata pocitov a vnemov vládnucich Elenou. Elena sedí s Dariou na terase, vôňa trávy, lesa omamuje zmysly a Elena sa vracia v spomienkach do povianočného obdobia penziónu, keď prišla vrátiť na povalu vianočné ozdoby…

 

* * *

 

… vtedy sa ešte veľmi bála Damona, ale má od neho v hrsti krabičku, čo jej daroval na Vianoce. Sama, obklopená starým nábytkom, haraburdami a nekonečným množstvom krabíc, blúdi pohľadom po veciach, až ju upúta starobylé zrkadlo. Prediera sa k nemu, sklo je zaprášené a tmavé, drevený rám poslúžil červom ku slávnostným obedom. Dievčinka si kľakne, vidí svoj obraz v zrkadle, cíti sa zasa opustená, je sama, po tragédií rodičov, nával smútku sa nezadržateľne prelieva srdcom. Elena sa zlomená oprie o sklo, slzy veľké ako hrach padajú vôkol; mimovoľne otvorí ruku a uvedomí si, že má v nej krabičku od Damona. Zaváha, otvára vrchnáčik a už sa na ňu smeje brošňa v tvare korunky princeznej, vykladaná bielymi a ružovými diamantmi. Majstrovsky vybrúsené kamienky svietia, láme sa v nich svetlo, vyžarujú čarovnú hru dúhy. Elena je fascinovaná hrou svetla, ktoré sa stáča a mieri na zrkadlo, oči sledujú naznačený smer, kužeľ svetla sa rozšíril na skle. Ruka jej sama vybehne a  nakreslí v prachu pár ťahov, čo spolu tvoria základ tváre, naznačujú neposlušné vlasy, obraz ukončuje mohutná hruď.

 

Elena vytreští oči a uvedomí si, že nakreslila Damona!

„Máš talent…“ Uznanlivo zaznelo kdesi v tmavom kúte.

V dievčine by sa krvi nedorezal, zovrelo jej srdce úzkosťou, strach ju zasa omračuje, krv odmieta kolovať v zúžených žilách. Je to Damonov hlas.

„Elena, zasa zamieraš strachom. Neublížim ti,“ snaží sa byť ústretový.

„Čo chceš?“

„Prišiel som ťa pozrieť, potešiť sa pohľadom na teba…“

„Tak si ma videl a choď preč! Desíš ma!“ Elena sa strasie strachom, zviera mocne otvorenú krabičku, až ju začína deformovať.

„Dávaj pozor, krabičku si znehodnotíš. Ozaj a prečo tú brošňu nenosíš? Myslel som, že sa ti páči,“ doberá si ju upír.

„Mám ju len pre potešenie svojich očí! Tak už povedz čo chceš, šaliem strachom…“ Zúfalo sa bráni.

„Môžeš prísť sem ku mne, prosím?“ Tichá prosba vložená do slov.

„Prečo?“

„Keď sa začnem blížiť ja k tebe, budeš ešte viac vyplašená. Tak poď ty ku mne.“ Elena neochotne vstáva, vlastne nevidí Damona, len tuší podľa zvuku a tak sa prediera tmou, pomáha si rukami.

„Ďakujem za láskavosť,“ upír jej pomáha hlasom zorientovať sa, aby ho našla.

„Čo je to za hru, Damon!“ Elena si uvedomuje, že má ešte väčší strach z tmy, ako z Damona. Teraz by privítala aj Damonovu prítomnosť.

„Tvoje prianie je mi rozkazom. Prosím, som tu len pre teba Elena.“ Upír si čítal v jej hlave.

„Kde si? Prečo je tu úplná tma? Vôbec nič nevidím!“

„Chcel som znížiť tvoj strach, tak som sa schoval do tmy, ale teba desí aj môj hlas, takže trošku svetla vrátim späť.“ Damon jemne prisvieti okolie, Elena sa orientuje, je od neho vzdialená asi na meter.

„Ďakujem, je to o kúsok lepšie.“ Telo upíra sa ležérne opiera o dajakú starú komodu, športová postava odetá celá v čiernom, ruky skrížené na prsiach, pôsobí dojmom absolútnej pohody.

„Mohla by si pre mňa spraviť drobnú výnimku?“

„Akú?“

„Len na malú chvíľku by si si mohla dať brošňu na seba, aby som posúdil súlad medzi vami,“ srdce estéta sa nezaprie.

„Hmm…“

„Dovoľ, sám to spravím…“ Damon si dáva záležať na pomalých pohyboch, nechce ju zbytočne strašiť. Vybral brošňu z krabičky, blíži sa k Elene, pripína opatrne korunku na klopu saka. Korunka žiari, vytvára na tvári Damona dúhové efekty, odráža sa v jeho očiach. A nie len dúha. Damon je blízkosťou Eleny nadšený, priťahuje ho, túži ju objať, pobozkať pery. Stojí pred ňou, číta reč jej tela, listuje myšlienky. Dievča stojí vrazené do zeme, neschopné pohybu strachom, ale dúhové odrazky na jeho tvári akoby jej pomáhali zbaviť sa strachu.

„Si krásna Elena… môžem sa ťa dotknúť?“

„Áno… dotkneš sa ma, aj keď poviem nie!“

„Au, to bolelo…“ Usmieva sa Damon.

„Korunka ti právom patrí, vždy som vedel, že si princezná… nádherná princezná…“ Zvádza ju tichým hlasom, oboma rukami jej hladká tvár, opisuje tvar pier, mierne sa nakláňa s úmyslom pobozkať ju. Elena sa zarazí, v obrane priloží ruku na jeho pery, vytvorí prekážku. Damon sa zastaví, ale neprestáva ju hladiť.

Dievča je príjemne prekvapené jemnosťou jeho pier. Sama objavuje nový pocit z dotyku Damona a tak rukou prechádza celé pery, pridáva líca, nos až sa dostane k očarujúcim očiam. Prinúti Damona zavrieť oči, skúša hustý závoj mihalníc. Upír si užíva jej dotyk, necháva sa rozmaznávať, hýčkať, vyžaruje koncentrovaný pocit šťastia a podsúva ho Elene, snaží sa rozptýliť jej strach.

 

Čaro chvíle je dokonalé, Elena sa poddáva pocitom pohody, blízkosť Damona už nie je taká omračujúca a navyše jej vlastná cesta objavovania ju začína baviť. Oslobodí mu oči, prieskum presúva späť na pery, sú dokonalé tvarom, plnosťou a farbou. Sú zvodné, nastáva vnútorný boj – tak rada by ich ochutnala, ale bojí sa, nemôže, veď má Stefana, nie…

Damon čaká, necháva sa hladiť, nenalieha, pomáha si rukami, hladí jej pleť, vchádza do vlasov, krúži a masíruje pokožku, vlieva do nej nové vlny šťastia.

Súhra pocitov zvedavosti a zakázaného ovocia zvíťazila.

Elena sa blíži k jeho ústam, jemne, bojazlivo sa dotýka jednej strany pier, druhú ešte stále pohládza rukou. Damon schoval oči za viečka, ľahúčko si Elenu pritiahol k sebe, ešte jej neodpovedá na bozky, nechce ju vyplašiť, len drží, poskytuje jej miesto na prieskum. Nebadane, po kúskoch ju objíma, už je takmer celá v jeho náruči. Upírom prelietajú prvé vlny roztúženia, bože, môcť tak ochutnať jej krv, len jeden dúšok… nie! Nesmie nič podniknúť týmto smerom, okamžite by ju zasa vydesil…

Elena posmelená ustupujúcim strachom báda ďalej, pery sa hýčkajú navzájom, dievča čaká na odpoveď Damona.

„Môžem?“ Upír tichúčko zašepká do jej pier otázku a sám ľahúčko preberá aktivitu, rozdáva jemné, krátke bozky, trúfne si Elenu silnejšie pritiahnuť k sebe. Dievča sa nebráni, objatie je príjemné, prsty vo vlasoch ju majstrovsky masírujú, Damonove pery chutia ako pohár vody po horúcom dni. Objíme ho okolo krku, odpovedá na bozky a chystá sa zapojiť aj jazyk…

 

„Elena? Čo tam tak dlho robíš?“ Stefan kričí zo salónu. Elena sa strhne, uskočí od Damona: „Hmm… hneď som dole, počkaj ma!“ Celá preľaknutá i popletená len rozhodí rukami, oči uprie na Damona, žiada o pomoc.

„Ďakujem princezná! Venovala si mi najkrajší povianočný darček. Spomienka na tvoje sladké pery a telo ma bude sprevádzať životom. Mám nádej na ďalší darček?“ Damon vzrušene šepká do ucha a snaží sa rýchlo odopnúť brošňu.

„Áno, máš… ponáhľaj sa Damon!“ Elena ani nevie čo sľúbila v strese…

 

* * *

 

Čarodejnica sa chápajúco usmieva, pokyvuje hlavou.

„Daria, ty si to všetko videla… ja sa hanbím,“ Elena skláňa hlavu.

„Prečo drahá, si mladá, si zvedavý človek. Dnes už sú tieto spomienky dávna minulosť. Vtedy si Damonovi nerozvážne sľúbila ďalší darček. Ako to dopadlo… priznám sa, toto neviem,“ Daria nakláňa hlavu na bok a Elena má pocit, že vidí Damona.

„Fakt to chceš počuť? Zasa sa budem pýriť… dobre,“ Elena súhlasila, ďalšia spomienka prichádza…

 

* * *

 

… myslíte si, že Damon nechá niečo na náhodu? Isto. Elena v strese sľúbila ďalší darček a to by v tom bol čert, aby si ho Damon nevybral za krátku chvíľu. Železo kuje vždy za horúca… no a povedzme to rovno… túžil sa stretnúť s Elenou, či mal sľúbený darček, či nie.

Bežné dni plynú penziónom, Elena prichádza a odchádza, Stefan sa točí okolo nej, Damon väčšinou nie je doma, alebo číha vonku na možnú príležitosť, byť s Elenou sám. Kto si počká, ten sa dočká.

 

Elena mala občas trudnú chvíľku a vtedy vyšla do lesa, blízko penziónu, poprechádzať sa. Zastavila pri strome, objala kmeň, oprela hlavu a rozprávala sa s ním v duchu. Našla si spôsob, ako zahodiť problémy a nezblázniť sa. Občas vyliezla do koruny stromu, našla si pohodlný konár, natiahla sa tam a driemala.

Mnoho krát ju tajne sprevádzal Damon, díval sa na jej rituál so stromami. Dnes sa vyštverala šikovne ako veverička do koruny košatého duba, ľahla si na hrubý konár a zaspala.

Damon neverí vlastným očiam. Elena spí a Damon čaká každú chvíľu, že sa pretočí a zletí z konára. Lenže Elena pokojne leží, pravidelne dýcha a strom akoby ju sám chránil pred pádom. Áno, citlivý upír cíti, že strom chráni Elenu. Tak toto v živote nezažil.

Damon sa tichučko vyštveral na konár nad Elenu a čaká kedy sa preberie. Dievča leží na konári hore znak, precitá, otvorí oči a nad sebou vidí Damona, pohodlne vystretého. Stretli sa im pohľady, Damon žmurkol: „Dobré ráno, krásne vtáčatko.“

„Ahoj čierne očko, čo tu robíš?“ Elena sa mierne usmiala.

„Čakám, kedy zahučíš z haluze, lenže teba majú radi aj stromy a strážia ťa! To svet nevidel,“ naoko sa rozčuľuje upír.

„Ja viem, máme takú dohodu, že keď zaspím, postrážia ma.“

„Nerozumiem tomu, nečudujem sa, akceptujem to. Kedy dostanem ďalší darček?“ Koketne sa usmieva Damon.

„Čo?“

„Sľúbila si mi ďalší darček na povale…“ Hrá urazeného.

„Jáj… ako si to predstavuješ?“ S malou dušičkou sa pýta.

„Odídeme spolu na druhý koniec sveta.“

„Damon, haló, mám Stefana…“

„Ok, ok… tááák mi venuješ jeden celý večer.“

„Budeš mať dvesté narodeniny, ty starožitnosť?“ Rýpla si Elena.

„Au, to bolelo.“

„Prepáč, ako to môžem odčiniť?“

Damon privrel jedno oko, svižne zliezol na nižšiu haluz pri Elenu, vzal ju za ruku, posadil tesne vedľa seba. Dievča strachom nedýcha.

„Zasa máš taký strach? Prosím, princezná, už mi začni veriť, nechcem ti nijako ublížiť.“

„A čo teda…“

„Rád by som držal krásne vtáčatko v náruči bez toho, aby mu išlo vyskočiť srdce z hrude. Môžem ťa objať?“ Pohľad plný lásky.

„Hmm…“ Upír schová Elenu v náruči, pritúli sa k nej ako milujú otec. Elena ťažko dýcha, snaží sa a chce sa zbaviť strachu, no nedá sa.

„Prepáč Damon, ja… usilujem sa… si pre mňa des sám…“ A už zas plače.

„Zamysli sa miláčik, kde, či z čoho vzniká ten des? Čím ťa tak ohrozujem?“ Damon si už asi bude zúfať.

„No…  zjavíš sa, srdce sa splaší… to máš za to, že ma neustále strašíš, skáčeš predo mňa, vynáraš sa ako duch!“ Elena začala biť Damona hlava nehlava, Damon sa ju snaží zastaviť, v rámci boja sa nakláňajú nebezpečne, hrozí pád, ale Elene je to jedno. Má pocit, že musí Damona zmlátiť až do krvi.

 

„Elena, prestaň, spadneme! Ja sa rýchlo vyliečim, ty sa môžeš zabiť!!!“

„Nevadí, aspoň ma už nebudeš strašiť!“ Kričí dievča a bije sa z celej sily. Veru Damon má čo robiť, aby udržal oboch na konári a spacifikoval Elenu. Trvalo to pár minút. Damon zvíťazil, drží dievča tesne pri sebe, obe ruky má uväznené, nemôže sa biť, rýchlo dýcha, zazerá na Damona a rastie v nej nenávisť.

Posledný pokus ublížiť mu – prudko sa nahla k jeho krku a hryzie ako vládze. Damon sa trhol, Elena ho bolestivo pohrýzla až do krvi, vyšklbol sa jej, dievča mu pritom roztrhlo kožu a poranilo žilu, takže Elena má krvavé pery, divoký pohľad zvieraťa zahnaného do kúta.

„Aauu, tak toto si už vážne prehnala!“ Damon neveriacky vytriešťa oči na zmenu v jej správaní, je ako divoká amazonka. Krv jej steká z pier, šľahá ho nenávistným pohľadom.

„Čo? Na čo sa tak dívaš?!“ Gáni Elena.

„Ty si nebezpečná! Dostaneš náhubok, keď budeš hrýzť…“ Sarkasticky skrivil ústa.

„Upírovi vadí hryzenie?“ Vracia mu sarkazmus.

„Estétovi vadí bezhlavé útočenie! Ale pripúšťam, že výsledok stojí za to. Máš nádherné krvavé pery a mňa priťahujú…“ Damon silou väzní Elenu, skláňa sa k jej perám, chce ich pobozkať a zlízať z nich krv.

„Damon, nerob to, budem ťa hrýzť aj do pier, do tváre, kam dočiahnem!!!“

„Nie, prosím… neverím…“ Upír vsadil  všetko na jednu kartu a vystavuje sa dobrovoľne útoku Eleny na svoje pery, či tvár. Blíži sa pozvoľne, postupne uvoľňuje silné zovretie tela, po častiach jej vracia slobodu a verí, že Elena sa bude kontrolovať.

Jeho odhad je správny, dievča sa zastavilo v útočení: „Ďakujem za slobodu.“

Elena si vymanila ruky zo zajatia, Damon je už takmer pri nej, tak zmenila taktiku. Objala ho okolo krku, sama ho začína bozkávať, ale omračujúceho strachu sa nezbavila. Upír presne číta jej pocity a raz nevie ako to zmeniť. Odtiahol sa.

„Aj tak ti dík, snažíš sa zbaviť strachu bojom i láskou, nič nepomáha,“ už skoro smutne znie Damon, ale nechce ju ovplyvňovať.

„Ukáž mi ten krk? Prepáč, bol to úder pod pás…“ Previnilo skláňa hlavu Elena. Damon otočí hlavu, odhalí pás krvi, stekajúcej na prsia, ale rana sa už začala hojiť.

„Poďme dolu.“  Damon to vzdáva. Jeden za druhým lezú zo stromu, Elena horúčkovite premýšľa, hľadá v sebe aspoň kúsok pozitívneho citu k Damonovi. Spomenula si… pomáhal jej prekonávať smútok a bolesť po smrti rodičov a veľa ráz.

 

„Damon, daj mi ešte jednu šancu…“  Upír je ohromený, stojí, čaká, Elena sa blíži, núti sa myslieť na Stefana, zatvára oči, bojuje so strachom ako vládze… neisto objíma Damona a ľahúčko bozkáva zarazené pery upíra. Predstava Stefana jej pomohla najviac, možno je to zvrátené, ale Stefan je ten, ktorý prekonal v nej strach z Damona, či jeho najväčšiu mieru.

 

Damon číta jej myšlienky, je pobavený tým, ako mu braček v hlave svojej milenky pomohol a v konečnom dôsledku ju vohnal Damonovi do náruče.

Paradox sveta…

 

* * *

 

„Daria, hanbím sa za túto spomienku. Zranila som ho, bola som hrozná.“

„Ó, milá moja, svet nie je nič jednoduché a uvedom si, že si si našla cestu ako sa zbaviť omračujúceho strachu. Gratulujem. Kde sa nám Damon zatúlal? Chceš sa pozrieť?“

„Ale, aj ty máš na neho dajaký čip ako Smrťka Bib?“ Diví sa Elena.

„Nie. Tu v Mesačnom raji sme všetci prepojení kvôli bezpečnosti a vieme sa poľahky vyhľadať a keď má hľadaný chuť sa spojiť s okolím, viem aj to zariadiť.“

„Čím sa sledujete? Technika?“

„Starodávna technika a nikdy neprekonaná, myseľ a myšlienka. Nájdeme Damona mysľou. Sústreď sa na neho a čakaj. Obraz sa zjaví, len prosím, nekrič, neruš ho, nech už stvára čokoľvek. Dáme mu slušne možnosť sa nám ozvať, ak bude mať záujem. Súhlasíš?“ Daria objasňuje pravidlá Mesačného raja.

„Samozrejme a ďakujem za túto možnosť.“ Spokojne žmurká Elena.

 

* * *

 

Kde sa túla náš vysnený hrdina? Damon blúdi bezcieľne Mesačným rajom, uteká sám pred sebou, pred hlasom vo svojom vnútri, ktorý ho núti myslieť na Smrťku Bib. Poľutujme ho trošku – Damon má ťažké obdobie, Smrťka Bibiana ho chcela poslať do podsvetia, to ako tak ustál za pomoci Eleny i zvyšku priateľov a po príchode do Mesačného raja sa asi zbláznil. Upír zvádza tuhý boj s vnútorným hlasom a jeho presviedčaním o láske k Bib. Damon, ujasni si, čo cítiš!

„Nechcem už vidieť Smrťku Bib, usiluje mi o život! Moje priateľské city k nej vyprchali!“ Upír sa rozpráva nahlas sám so sebou, ale s malou dušičkou čaká hlas, čo sa ozýva hlboko v ňom.

„Ďakujem ti Damon, že aj mňa pustíš ku slovu,“ hlas sa ozval a Damon je strachom bez seba.

„To nie je možné!“ Šalie upír, padá na kolená.

„Prečo?“ Diví sa hlas.

„Skladám sa z dvoch!!! Čistí sa mi mozog?“ Zúfalstvo drví upíra.

„Čo stváraš? Sadni si na riť a už ma konečne uznaj! Potrebujem s tebou súrne hovoriť o Smrťke!“ Nekompromisne útočí hlas.

„Bože, čo sa v takýchto prípadoch robí? Mám vyhľadať lekára?“ Damon kričí do Mesačného raja.

„Nóó… ten by sa čudoval, kto prišiel na vyšetrenie… ha, už len tvoj krvný obraz by ho zabil údivom…“ Hlas sa začína baviť.

 

„Náhodou by to bolo zaujímavé!“ Podotkol ženský hlások. Damon sa chytil za hlavu – pre boha, oni sú už dvaja!!!

„Ahoj, ženský hlások. Kto si?“ Hlas v Damonovi sa zaujíma o nového člena klubu.

„Ahoj, som Despina a ty? Teda pýtam sa na meno hlasu, nie na meno Damona. Ten je tu zúfalý, zrútený na zem,“ špitla.

„Despina, krásne meno. Ja som Damian, rád ťa poznávam, aj keď len po hlase.“

„Ticho! Bude tu ticho!!!“ Damon zúfalo zakričal a uvedomuje si, že tie dva hlasy v ňom vedú normálny dialóg.

„Si nevychovaný hulvát, Damon! Skáčeš dáme do reči! Hanbím sa za teba!“ Nahnevane kričí Damian.

„Nechaj ho Damian, nie je schopný pochopiť, že my dvaja sme slobodné duše a on nás nezastaví,“ s opovrhnutím konštatuje Despina.

„Kristove rany, zmárnim sa sám? Teraz? Či mi niekto pomôže zo sveta?“ Damon vytreštene zíra pred seba, začína sa chvieť.

„No tak… ale… teraz si ma úplne napálil Damon! Si zbabelec? Máme pred sebou problém a ty sa chceš jednoducho vypariť zo sveta?? Nehovoriac o tom, aké svetlo si teraz na nás dvoch vrhol pred Despinou!!! Prepáč, drahá, on to tak určite nemyslel…“ Damianov hlas skáče až do fistule rozčúlením.

„Myslel som to tak! Musím sa zmárniť, pretože nie som schopný rozumného uvažovania, hovorí zo mňa šialenec!“ Damon sa nechal vtiahnuť do hádky s Damianom.

„Si šikovný Damian, Damon sa s tebou háda. To sa už dá považovať za počiatok tvojho uznania,“ Despina je patrične pyšná na nového priateľa.

„Ďakujem Desp. Teda, prepáč… môžem ti vravieť Desp?“ Zarazil sa vlastnou nevychovanosťou Damian.

„Ty môžeš všetko Damian,“ ochotne súhlasí dáma.

„Ďakujem Desp. Tak čo bude Damon? Môžeme sa pohnúť ďalej?!“ Zrúkol Damian.

„Jasné, pohnem sa ďalej sám… musím nájsť dajaký správny drevený kolík a skončím to,“ Damon sa práve rozhodol dobrovoľne skoncovať so životom.

 

Vyskočil na nohy, blýska čiernymi očami, hľadá vhodný strom.

„Damon, pohnúť ďalej bolo myslené metaforicky, ty idiot! Okamžite sa zastav a počúvaj ma! Nie, nie! Čo to robíš?! Damon… zahyniem s tebou aj ja!!!“ Zúfalý výkrik Damiana – vnútorného hlasu Damona, sa nesie Mesačným rajom, krajinou vytvorenou za zrkadlom…

Zaslala: IVETKI