Ľadový bozk

Vždy keď sa ráno zobudím, myslím na neho. Nemôžem si pomôcť. Spomínam na krásne chvíle s ním, všetky nádherné slová ktoré mi povedal. Bol to iba kratučký úsek môjho života, no bol tým najnádhernejším. Stefan odišiel. Opustil ma. Už navždy. Odrazu som si uvedomila, že plačem. Jemné strieborné potôčiky mi stekali po lícach. Vstala som z postele a vzala si denník. Po dlhom čase som znovu začala písať: Milý denníček. Prepáč, že som ťa opustila na taký dlhý čas. Dnes je prvý zimný deň, no na Stefana stále nedokážem zabudnúť. Snažím sa žiť, ale mám pocit, že iba prežívam. Všetko na čo sa pozriem mi ho pripomína. Dom, škola, príroda i Damon. Áno, vrátil sa. Bez Stefana. V poslednom čase sa ho nedokážem zbaviť. Stefan by mi vedel pomôcť. Vedel by ma ochrániť. Na zamatovú stranu denníka dopadla moja slza. Už nevládzem. Pozrela som sa von oknom a ani som si nevšimla, že sneží. Nádherná biela prikrývka mi bola ľahostajná. Zaujímala ma len postava v nej. Bol to on. Stál tam a díval sa priamo na mňa. Na tvári sa mu pomaly rozjasňoval úsmev. Damon. Odrazu bol preč a ja som začula zvonček. Ani som sa nenazdala a už ktosi klopal na dvere mojej izby. Zotrela som si slzy a zoskočila z postele. Otvorila som dvere a tam stál Damon. Záhadne sa na mňa díval a na tvári mu žiaril jeho jedinečný, nádherný, šibalský úsmev. „Môžeme ísť do školy?“ pozeral sa na mňa a čakal. Zavrela som mu dvere priamo pred nosom a odišla sa pripraviť. O pár minút som zas otvorila dvere. Stál tam a vyzeral ako socha. Nepohol sa ani o milimeter. Obišla som ho a bežala po schodoch. Odrazu som zakopla. Zavrela som oči, vystrela ruky a čakala pád. Čakala som hroznú bolesť, no neprichádzala. Otvorila som oči a neverila, kde som sa to ocitla. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma bude Damon chrániť. Ležala som v jeho náručí. Dívali sme si do očí a on sa mi zdal odrazu nádherný. Pomaly sa ku mne približoval a iste sa ma chystal pobozkať. Keď naše tváre boli už celkom blízko, zalial ma chlad. Vlasy mi viali vo vetre a na tvári som cítila mráz. Sedela som na Damonovej motorke v čiernej koženej bunde. On sedel predo mnou a zapol motor. Ešte niečo zakričal, ale nemohla som ho počuť. Vyrazili sme obrovskou rýchlosťou a ja som ho oblapila najsilnejšie ako som vedela. Jediné na čo som teraz myslela, bola jeho vôňa. Bola som pri ňom tak blízko, ale aj tak som sa cítila v bezpečí. O chvíľu sme už zrejme boli na mieste. Pred nami sa rozprestierala krásna čistinka. Hmla sa pomaly usádzala na studenú zem. Sneh tu vyzeral ako magická prikrývka. Každá jedna vločka ohnivo žiarila v slnečnom svite. „Kde to sme?“ spýtala som sa očarená. V očiach som mala drobné iskričky šťastia. Otočila som sa k Damonovi, no on stál až príliš blízko. Jeho sladký dych naplnil celé moje telo. Opantal mi všetky zmysly. „Mali by sme sa vrátiť do školy.“ Podarilo sa mi zo seba dostať. Nechcela som odísť. Sklopila som zrak a začala si hrýzť peru. Obrátila som sa a ešte dlho sa dívala na zasneženú krajinu. Ani jeden z nás už nepovedal jediné slovo. O pár minút ma však Damon chytil za ruku. Nechala som jeho dlaň v mojej a ďalej sa dívala na nádherné miesto pred nami. Každý jeho výdych sa ma dotýkal. Žilami sa mi prelieval adrenalín. Bola som v nebi.

Slnko už pomaly zapadalo. Zdalo sa mi, akoby sme sem prišli len pred chvíľou. Potichu som sa pootočila a kráčala späť k motorke. Damon ma bez slova nasledoval. Sadli sme si a ja som sa ho pevne chytila okolo pása. Ak by sa mi studený vietor nehral s vlasmi, zabudla by som kde sme. Cesta bola kratšia ako ráno. V tom som si uvedomila, že nie som pred svojím domom. Zastavili sme pri vile Salvatorovcov. Náhlivo som kráčala k domu. Otvorila som dvere a iba sa dívala. Nič sa tu nezmenilo. Zrazu ma ktosi zozadu chytil za pás. Pevne sa ma chytil a pobozkal ma na líce. Obrátila som sa. Stál tam a ani som ho nespoznala. Dlho sme si dívali do očí a odrazu sa naše tváre začali približovať. Jeho sladký dych mi opantal myseľ. Naše pery sa jemne dotkli. Pobozkal ma. Nebránila som sa a pobozkala ho tiež. Vášnivo sme sa bozkávali a ja som nevládala ani dýchať. Zrazu prestal. Jediné sekunda mi zmenila celý život. Damon sa na mňa zamilovane díval. Keď som sa naňho pozrela, na tvári sa mu zjavil jeho šibalský úsmev. V tú chvíľu som si niečo uvedomila. Myslela som si, že ten pocit už dávno poznám. Láska. Pocit, ktorý som až doteraz v skutočnosti nepoznala. Napĺňala mi celé moje telo. Zamilovala som sa. Moje srdce patrilo jedinému. Damonovi. Pohladil ma po vlasoch. Kľakol si na koleno a z vrecka pomaly vyťahoval čiernu zamatovú krabičku. Hľadel na ňu a chvíľu bolo ticho. Vedela som, čo sa stane. Na Damona sa to však nepodobalo ani náhodou. Odrazu sa na mňa zadíval svojimi striebornými očami. Vzal ma za ruku. „Elena, vezmeš si ma?“ spýtal sa s nádejou v očiach. Usmiala som sa a iba prikývla. V očiach sa mi zjavili slzy šťastia. Jeho tvár sa rozžiarila. Teraz sme boli obaja šťastní. Táto chvíľa bola dokonalá. Budem si ju pamätať dokonca života. Prsteň mi pomaly vkĺzol na prst. Postavil sa a ja som mu skočila do náručia. V tej chvíli som bola najšťastnejší človek vo vesmíre. Vzal ma na ruky a ako princeznú vyniesol po schodoch do izby. Tam sme si sadli na posteľ a ešte dlho sa rozprávali. Jeho slov som nemala dosť za celú noc. Teraz sme už o sebe vedeli všetko. Naplánovali sme si svadbu i medové týždne. No s príchodom prvého slnečného lúča sa to skončilo.

Tento týždeň bol nevydržateľný. Neopísateľná radosť, ktorá sa neustále miešala s nervozitou bol hrozná. Konečne je to však tu. Deň, na ktorý som čakala celý svoj život. Stála som pred zrkadlom a dívala sa na seba. Hnedé vlasy mi splývali až po boky. Na sebe som mala dlhé hodvábne biele šaty. Na ruke sa mi ligotal zásnubný prsteň, na ktorý som sa nevedela vynadívať. Na nohách som mala vysoké biele lodičky a vo vlasoch biele kvety. Na krku sa mi vynímal ďalší šperk, ktorý mi daroval Damon. Diamantové srdce. Dotkla som sa ho a pousmiala. Ktosi zaklopal na dvere. „Poďte ďalej.“ Bonnie. Objali sme sa a pobozkali na líca. Vždy bola mojou najlepšou priateľkou. Nikdy nezlyhala. Ani teraz. Aj napriek všetkému, čo sa tu malo stať, prišla. Je tu. „Je čas ísť.“ vyslovila a zhlboka sa nadýchla. Pevne som ju chytila za ruku a vykročila po schodoch. Na prízemí bolo zopár hostí. Keď som ich videla hneď som vedela, že to nie sú obyčajní ľudia. Bonnie ma pustila a začala hrať neznáma pieseň. Teraz mi však bolo všetko jedno. Dívala som sa na osobu, ktorá ma čakala na konci cesty. Už len chvíľa ma delila od nového života. Chytili sme sa za ruky a odhovorili celý sľub. Slová sa zo mňa len tak sypali. Pobozkali sme sa a vymenili si prstienky. Nastala chvíľa na ktorú som čakala. Zrejme všetci vedeli, čo s teraz chystáme urobiť. „Si pripravená?“ spýtal sa potichu. „Chcem byť navždy s tebou láska.“ Vyslovila som a odhrnula si vlasy. Na chvíľu nastalo hlboké ticho. Odrazu som pocítila obrovskú, neopísateľnú bolesť. Prenikala mi celým telom. Trvala však iba krátko. Hneď na to som pocítila lahodnú krv na perách. Bola sladká ako med, ale lepšia. Neopísateľný pocit, ktorý ma vtedy naplnil sa nedal ovládnuť. Odrazu sa vo dverách zjavila postava. Stefan. Hnedé vlasy, roztrhané oblečenie a zmučený výraz na tvári. Nevládala som však vydať ani hláska, tak som zostala nehybne ležať. Až teraz som pocítila skutočnú bolesť. Pozeral sa na mňa, no ja som ho už videla iba cez hmlu sivú ako popol. Netušila som, čo sa deje ale nedalo sa tomu ubrániť. O chvíľu som už videla iba čiernu tmu. Temnota sa predo mnou rozprestierala donekonečna a ešte ďalej…

Zaslala: Zuzana Ruttkayová