Buď mojou princeznou… (15)

Osoby v tejto časti poviedky:

Damon Salvatore – obyčajný upír, premenený na dočasného reverzného upíra, ako reverzný je ochranca Matky Prírody, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka 

Elena – ľudské dievča, ochrankyňa Matky Prírody, dostala darom krídla od Matky Prírody, oheň od dráčika Damonka, telepatiu od delfína Filipa

Stefan Salvatore – obyčajný upír

Smrťka Bibiana / Bib – starodávna súputníčka Zemou, tvorí základ Univerza

delfín Filip – starodávny pútnik Zemou, je s ňou od počiatku,  ochranca Matky Prírody

Ericc – reverzný upír, ochranca Matky Prírody, brat Stelly, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

Stella – reverzná upírka, ochrankyňa Matky Prírody, sestra Ericca, pije chlorofyl z rastlín, energiu a silu získava zo Slnka

nesmrteľná Eunica / Nica – lovec obyčajných upírov, velí šíkom Matky Prírody, je najvyššou silou dobra na Zemi

 

Záchrana Damonovho života je sakra dôvod, pre ktorý sa dal ovplyvniť Stefan a už sprevádza Smrťku Bibianu tmavým lesom, netušiac kam. Bib je ako odtrhnutá z reťaze, smeje sa freneticky, koketuje, poskakuje, celá excitovaná zo Stefana. Vedie si ho ako psíka a už plánuje pikantné dobrodružstvo. Delfín Filip sľúbil dohľad a ochranu Stefanovi, tichúčko sa presúva lesom v bezpečnej vzdialenosti, Silou skenuje široké okolie.

Bib vzala upíra na nočnú lúčku, zriadila si tu minibar, provizórne lôžko, nechala chvíľku stáť Stefana na okraji lesa, sama vybehla na krátku kontrolu, spokojná sa vracia, zbožne vystiera ruky ku Stefanovi.

 

Nočná koruna stromu nad Stefanom zašušťala, tmavý tieň bleskovo schytil upíra, vytiahol ho do koruny stromu a nastalo úplné ticho. Šokovaná Bib je primrazená, neskoro vybieha na pomoc Stefanovi, kričí, volá ho, okolo je len tichý les a jej ozvena. Šok strieda úžas, hnev. Bib sa rúti späť do penziónu, rozhodnutá vypátrať vinníka a potrestať aspoň ďalších dvoch za jej spackanú noc.

 

* * *

 

Priestor povaly je osvetlený len jednou sviečkou, postava dievčiny sedí v kúte, kolená pritiahnuté k sebe. Elena v ponurom svetle sleduje tiene poskakujúce okolo, nechápe prečo ju sem poslal Filip a nepáči sa jej to. Cíti sa odstrčená od diania dolu, bojí sa vysielať myšlienky Damonovi, veď v penzióne je to samí telepat. Obzerá si hory krabíc, drcla do najbližšej, tá sa prevrhla a vysypala obsah na Elenu. Vianočné ozdoby sa rozkotúľali, poprášili Elenu zlatými trblietkami; tmavomodrá so zlatým anjelom jej pripomenula prvé Vianoce so Stefanom…

 

* * *

 

… Celé poobedie strávili v lese, stavali snehuliaka.

„Ostaneš u nás večer, pripravím ti dajakú dobrôtku, rozsvietime stromček a možno tam nájdeš aj darček…“

„Nie Stefan, žiadne darčeky nechcem, a ani nebudem rozdávať, tieto Vianoce sú pre mňa najsmutnejšie v živote, prvé bez rodičov. Ostanem, ale bez darčekov!“ Dôrazne zanôtila.

„Ok, ty si šéf, dostaneš ho inokedy, ja si už nájdem termín aj dôvod,“ podriadil sa Stefan a vracali sa.

„Kde je Damon? Príde domov?“ Obava sa derie do duše Eleny.

„Netuším, vychytí sa a je preč, objaví sa kedy chce. Slobodná duša, ale neboj, budem s tebou, nič sa nestane.“ Večer plynul v pohode, darčeky sa nerozdávali, Elena relaxuje v Stefanovom náručí.

„Dám si ešte čaj, chceš aj ty?“ Deva vstáva, Stefan podriemkáva v salóne.

Elena sa motá po kuchyni, spraví si čaj a akýsi nezvyčajný pocit a sila  ju ťahá hore do Damonovej izby. Dobrovoľne sem nikdy nechce chodiť, ale teraz ide. Stojí medzi dverami, rozsvietila iba malú lampu, obzerá veľkú posteľ, obrovskú knižnicu, tá ju zaujala. Hladká chrbty kníh, oči skáču po texte, prišla až k oknu, sadla si na širokú parapetu, schúlila do rohu okna, čelo pritlačené na sklo. Pred očami jej tancujú obrázky minulých Vianoc v kruhu rodiny. Smútok halí hlavu, bolesť zovrie srdce, Elena plače, slzy ako hrach padajú do lona.

 

Vyrušil ju tichý šuchot, ani sa neobzrie a vie, že je to Damon. Ale dnes ju nevystrašil, dal o sebe vedieť včas.

„Prečo tá ohľaduplnosť, Damon? Mal si sa zjaviť tesne pri mne a poriadne ma vyľakať,“ prerývane, cez slzy súka slová.

„Nechcel som ťa strašiť, si smútok sám, zlomená duša. Môžem ísť bližšie, nechcem ti ublížiť.“

„Damon, bojím sa ťa, si nevyspytateľný a teraz keď žiadaš povolenie o priblíženie sa bojím ešte viac. Čo chceš? A prepáč, že som tu, ja neviem prečo som sem prišla, niečo ma ťahalo…“

„Ja, volal som ťa. Tak môžem k tebe, prosím? Buď bez obáv,“ Damon vkladá do prosby podriadený tón. Elena stále otočená tvárou von prikývne. Damon kráča tíško, zastaví pri nej, pohladí vlasy, vezme jej ruku a vloží do nej malú krabičku.

„Budem rád, ak ťa trošku poteším, princezná,“ šepká upír. Elena je v pomykove.

„Ale ja… nemôžem… vieš tieto Vianoce sú… nie, vezmi si to späť, Damon,“ podáva mu krabičku a začína usedavo plakať. Damon si sadne oproti nej, objíme ju, pritiahne k sebe, tíši ako malé dieťa, pohládza vlasy, jemne sa s ňou hojdá.

„Vtáčatko, neplač, prosím, trhá mi to srdce. Tíško, spolu to zvládneme, povedz mi, máš dajaký sen, akýkoľvek, splním ti ho.“

„Mám, ale to nedokáže nikto, ani ty. Nevrátiš mi rodinu, ani nevrátiš čas… mohol by si ma prestať strašiť… vezmi si späť krabičku… a poď ku mne bližšie a drž ma pevne, potrebujem silno objať, Damon,“ Elena už nevládze plakať, bolí ju hrdlo. Damon si ju posadil bokom na seba, schoval ju celú do náručia.

„Čas nevrátim, ani rodinu, krabička je tvoja, objímam ťa ako len vládzem a strašenie si ešte rozmyslím, princezná,“ Damonove pery pritisnuté k jej uchu šepkajú, bozkávajú, ruky tíšia.

„Čo je vo vnútri, Damon?“

„Otvor a uvidíš.“ Elena sa načiahla za krabičkou, váha, díva sa do tmavých očí. Sú prekrásne.

„Bože, Damon, čo ty si za hračku prírody, si tak krásny, až vyrážaš dych, tak zlý, arogantný, naháňaš strach a teraz mi tu robíš pestúnku. Prečo? Môj strach zasa prichádza, desíš ma!“

„Nie, vtáčatko, tebe nikdy neublížim, prisahám, teba ľúbim, Elena,“ oddaný pohľad potvrdzuje slová.

„Damon, ty ľúbiš iba seba, priznaj si to.“

„Otvor krabičku, prosím.“ Elena sa napokon odvážila. Na poduštičke je pripnutá malá brošňa v tvare korunky princeznej, vykladaná bielymi a ružovými kamienkami.

„Ach, Damon, to nemôžem prijať, veď to sú snáď diamanty… nie, vezmi si…“

„Elena, sú to diamanty, ale pre mňa je to len brúsený uhlík, nič viac. Myslím, že je to vkusné a budem rád, ak si korunku necháš. Si moja princezná, nezabúdaj… ľúbim ťa, Elena,“ rozochvene vkladá slová do jej vlasov.

„Ale, Damon, ja mám Stefana, jeho ľúbim, nemô…“

„Ja viem, že ho ľúbiš, nežiadam aby si ho vyhodila zo srdca. Jednoducho som ti dal korunku a nechaj si ju.“ Elene sa brošňa nesmierne páči, bojuje sama so sebou: nesmiem si ju nechať, čo mi povie Stefan, ale kto mu povie, že mi to dal Damon? Ak si ju nechám, aj tak ju nebudem môcť nosiť, tááák bude v krabičke na potešenie oka.

Upír sa začal tíško smiať, číta Elene myšlienky a baví sa. 

 

„Damon, to nebude len tak, že? Čo chceš za korunku?“ Prišli prvé pochybnosti.

„Fíha, to si ma zaskočila, takto som sa na vec nepozeral. Dobre, chcééém… hmm… aby si ma aj ty mala rada,“ pery vykreslili očarujúci úsmev.

„Damon!“

„Ok, ok,  tááák… jeden vianočný bozk,“ pokus o druhý neodolateľný úsmev.

 

Elena je nerozhodná, rada by skúsila tie zvodné pery, ale čo Stefan… Dievča nič nevraví, len sa díva na pery upíra, ruka sa bojazlivo dvíha, prstom prechádza po perách. Damon je milo prekvapený, drží, užíva si dotyk Eleny, sám je zvedavý ako skončí táto šaráda. Elena strnulo pozerá na pery, stále po nich prstom prechádza, nakláňa sa, jemnúčko sa dotkne jednej strany pier, druhú skúma prstom. Damon priviera oči, čaká.

„Máš čarovné pery, ale bojím sa ťa Damon, ublížiš mi,“ vystrašene šepká Elena.

„Neublížim, ver mi, nikdy, si moja láska, dám za teba aj život, vtáčatko,“ Damon sa sám zvoľna nakláňa k Elene, dotýka sa jej pier zľahka, nechce ju vystrašiť. Elena drží plná strachu, neodpovedá na bozk, oči vydesene žmurkajú.

„Prečo sa ma tak bojíš Elena? Vravím ti pravdu a ty si strachom celá stŕpnutá,“ nechápe.

„Ja neviem, naháňaš mi hrôzu, si temný… a ďakujem za korunku, ja už musím…“ Dvíha sa dievča a peláši preč…

 

* * *

 

… To terajšia Elena už nemá strach z Damona. Strhla sa, klopanie na dvere, vstupuje Ericc.

„Mám dobroty, spravíme si peknú chvíľku, dovolíš?“ Vchádza, je ho plná povala, kladie podnos pred Elenu.

„Máš na niečo chuť? Môžem ťa obslúžiť?“

„Kúsok čokolády si prosím.“

„Vedel som to, prosím. Čo tak sama, krásna neznáma? V ponurom prostredí, určite vládnu hlávkou tmavé myšlienky. Priznáš sa, na čo si myslela?“ Ericc to vie veľmi dobre, čítal si jej myšlienky celú dobu, čo stál za dverami.

„Dlho si stál za dverami, tak to vieš, čo tu robíš?“ Odpálkovala ho.

„Au, to bolelo. Hej, viem. Prišiel som ťa pozrieť, potešiť, chcem byť v tvojej blízkosti. Už si zabudla, máme dohodu…“ Milo sa culí Ericc.

„Jaj, samčekovia sa roja, utekajme baby. Daj pokoj a syp, prečo si tu.“

„Mimoriadna úloha od Matky Prírody, mám ťa stvoriť veliteľkou Matky Prírody pre ľudí so špeciálnymi schopnosťami.“

„Ericc, nemám náladu na samčeka, viem ako to chodí. Ak ma máš stvoriť, je aj iný spôsob?“

„Ja o ňom neviem, tak to odložíme.“

„Reverzný, fakt nie je iný spôsob? Prečo?“

„Nie sú to moje pravidlá, viem len, že treba na to hlboký zážitok, emocionálny a samček je vysoko  vhodný, spojíš príjemné s užitočným,“ šibalsky sa usmieva Ericc.

„Ponúkneš ma škótskou? Daj si aj ty…“ Rezignuje Elena. Ericc galantne nalial, ale Elene plný pohár.

„Dostanem otravu alkoholom, zbláznil si sa?“ vytriešťa oči.

„Nie, nemusíš to vypiť, ale nebudem ti musieť každú chvíľu dolievať. Páči sa.“ Elena vzala pohár, polovicu vypila, zatriaslo ju. Hodila do seba kus čokolády, vypila zvyšnú časť drinku, odpor ňou trasie, alkohol jej nechutí. Opäť kus čokolády.

Ericc nečakal takýto priebeh, no fajn, čas ukáže, či drink poletí späť vrchom, či čo sa stane. Elena sedí, prezerá nábytok, krabice a zvyšné haraburdy okolo, až jej oči padli na okno v šikmej streche. Ťažšie vstáva, razí si cestu haraburdami k oknu. Zakopla o čosi, zrútila sa medzi nábytok a ostala ležať.

 

Ericc vyskočil, zachraňuje nastupujúceho opilca. Elena sa mrví na zemi, Ericc ju ťahá na nohy, ona nepomáha, alkohol sa v nej začína smiať, zaprie sa z celej sily a stiahne Ericca k sebe medzi haraburdy.

„Sakra, Elena, hráme preťahovanú, či čo? Vstávaj a po…“ Nedopovedal, Elena sa naklonila, prudko si ho pritiahla k sebe a zapchala mu ústa perami. Upír zmeravel na moment, Elena to berie ako odmietnutie, nevzdáva sa, bozkáva mu celé pery, pridáva do hry jazyk na potvrdenie vážneho úmyslu. Ericc zvážil situáciu, posiela jej myšlienku: „Zobudila sa v tebe divá mačička? Som potešený a rád sa pridám.“ Skrútený medzi nábytkom má nevhodnú pozíciu na akékoľvek laškovanie, ale Elene sa to zjavne páči, lezie za ním, skôr na neho.

„Môžeš chvíľku počkať, posunieme sa kúsok, kde je to komfortnejšie.“

„Nie, mne sa tu páči, ty si mi spadol z neba, tu chcem samčeka a daj mi pusu.“ Elena sa krúti na Ericcovi ako psíča, čo si hľadá miesto na uloženie k spánku. Zostala na ňom ležať stočená v klbku pár minút v kľude a zaraz sa vychytila.

„Počkaj ma tu, idem si ešte naliať, potom samček,“ stúpa po upírovi, opäť pád o kúsok ďalej, no to už Ericc využíva situáciu, hrabe sa z nepohodlného kúta von. Milenka spadla na veľkú krabicu, ostala ne nej ležať, aj takto dočiahne na fľašu, nalieva, chce sa napiť, lenže v hlbokom predklone sa jej nedarí. Posúva sa po krabici bokom, spadne za ňu a kňučí. Ericc stojí nad ňou, pokyvuje hlavou, dumá čo teraz. Elena po štyroch obišla prekážku, konečne našla pohár a šup tam s ním; zbadala Ericca: „Jééé, ahoj, aj ty si tu? Dáš si?“

„Dám, naleješ mi?“ Upír si ľahol pri podnos, hlavu oprel o stenu a baví sa pripitou Elenou. Snaží sa mu naliať, ale jej jemná motorika už neslúži na sto percent. Plný pohár putuje k Ericcovi, Elena si opäť líha na upíra, krúti sa na ňom, hľadá si miesto. Skrútená do klbka, na jeho hrudi a bruchu leží, kolená pod bradou, hlava pri hlave.

„Dobrú Ericc, ráno ma nebuď…“

„Dobrú, spitá, divá mačička,“ Ericc jej podložil hlavu kusom látky, dosiahol na dáku starú knihu, začal čítať.

 

Po hodnej chvíli sa otvárajú dvere, Damon vchádza, vidí Ericca, ten si číta, Elena v malom klbku spí na jeho hrudi.

„Malebný obrázok, riadne ste tu buchotali,“ Damon šepká, široko sa usmieva.

„Elena si z baru vybrala len čokoládu a fľašu drinku, potom mi tu padala hore dolu. Som rád, že zaspala. Poď si naliať.“ Damon sa obslúžil, líha si vedľa Ericca. Elena sa prebrala, pretáča sa na druhú stranu, spadne medzi upírov: „Kruci aj s matracmi, svine, furt sa rozchádzajú!“ Vyliezla na Damona, priťahuje pod seba Ericca, akoby spájala dve podložky k sebe. Ericc pochopil, natlačil sa na Damona. Elena spokojne ostala ležať krížom cez oboch a tvrdo zaspala. Upíri ležia v tichom úžase tesne vedľa seba, oči sa im stretli, vybuchli priduseným smiechom, popíjali, Ericc čítal a nad penzión sa drali prvé ranné zore.

* * *

 

Smrťka Bib uháňa tmavým lesom, je bičovaná hnevom, frustráciou za
skazené dobrodružstvo so Stefanom. Nechápe to, mala dohodu s delfínom Filipom, chcela si len trošku vyhodiť z kopýtka, zabaviť sa, zrelaxovať… Vbieha do penziónu, kričí z plného hrdla na Filipa, nervózne sa prechádza salónom.

„Si sa zbláznila už úplne? Čo hučíš, nie si tu sama!“ Buráca nahnevaný delfín.

„Mali sme jasnú dohodu, chcela som len jednu noc a celé si to pokazil!“

„Čo to melieš, odišli ste, kúsok som vás sprevádzal a vrátil som sa! Kde je Stefan, Bib?? Kde je??“ Už zúrivo šteká Filip.

„To chcem aj ja vedieť, zmizol, čo si vymyslel…“

„Ako zmizol, čo trepeš? Kde je? Čo si mu spravila, Bib, okamžite s pravdou von!“ Delfín priplával ku Smrťke na centimetre blízko, metá blesky do jej tváre, číta jej myšlienky… a ona vraví pravdu, Stefan sa jej stratil pod stromom, zmizol, zľahla sa po ňom zem. Zarazený, nechápe…

„Presne popíš čo si videla, rýchlo!“ Bib opisuje, nadáva, zlosť stúpa, asi pukne od hnevu.

„Dobre, prestaň zúriť, na to musí byť logické vysvetlenie! Čo si počula, videla, cítila okrem Stefana? Vnímala si aj dačo ďalšie, Bib?“

„Nóó, po pravde ani nie, na nič si nespomínam, len na Stefana, ako zmizol s tieňom v korune stromu.“

To už do salónu vbieha Stella s Eunicou, počúvajú a nepáči sa im to.

„Kde sú Damon, Ericc a Elena?“ Prvá ide riešiť vec Eunica. Delfín skenuje Silou povalu.

„Všetci traja sú hore na povale, Damon a Elena spia, Ericc si číta a odkazuje vám, že nemáte rušiť a zavrieť zobáky… pardon, citoval som ho…“ Krúti sa Filip.

„Bib, ak vravíš pravdu, kto by mohol chcieť  Stefana, alebo ísť proti tebe Bib? Kto vás napadá, rozmýšľajte, ale rýchlo,“ súri Stella.

„Proti mne môže ísť každý z vás v penzióne, inak o mojej návšteve nikto nevie.“

„Netrep blbosti, Bib, my dohody plníme. Musel to spraviť dakto mimo nás…“ Uvažuje Filip. „Alebo sám Stefan!“ Štekla Bib.

„Nie, za toho ručím, vedel do čoho ide!“ Rázne poprel Filip.

 

Damon sa rúti dolu schodmi, beží k Bib, surovo ju zvalí na zem, začne sa s ňou neľútostne mlátiť: „Ty nenásytná suka, kde je Stefan, hovor, lebo to z teba vytlčiem!“

„Neviem a som tak napálená, že si to rovno odserieš ty!“

 

Smrťka Bibiana sa prestala biť, sústredí sa na Damona a je pevne rozhodnutá poslať ho okamžite na druhú stranu života…  

Zaslala: IVETKI