Devil’s Night (1)

Nočné Las Vegas, tisícky blikajúcich neónov, nikdy neutíchajúca zábava, krik, piskot pneumatík, hlasná hudba, stovky hotelov, kasín, herní, striptíz barov…

A predsa tu nájdeme zlomenú, opustenú dušu. Mladý elegán, celý v čiernom, ležérne opretý o bar, v ruke whisky. Teká očami po prítomných bez záujmu… Venuje sa ligotavému moku v pohári, kolíše ním, nakláňa pohár bezmyšlienkovite. K nikomu sa nehlási, odmieta návrhy miestnych krásavíc, ktoré môžu na ňom nechať oči… nemá záujem.

Do baru vchádza vysoká štíhla zrzka, mierne nalíčená, žiadne výstredné oblečenie. Zjavom a chovaním sem vôbec nezapadá. Objedná si vodku, sadne do vzdialeného kúta.

„Prosím slečna.“ Barman jej prináša vodku a provokatívne, nepokryte si ju premeriava.

„Ste drzý a nezdvorilý!“ Ohradí sa zrzka, blýska nervózne očami.

„Pardóón, dáma zjavne nemá náladu…“ Barman sa vzďaľuje, mrmle čosi pod nos. Zrzka skutočne dnes nemá náladu a už vôbec nie na primitívneho kelnera. Díva sa na elegána pri bare… Dopije, hodí peniaze na stôl a odchádza.

Elegán kopne do seba snáď desiaty pohár drinku, šmarí barmanovi hrču bankoviek, znechutene zlieza zo stoličky a mieri von.

„Čo tu robím, sakra?!“ Elegán gáni po osvetlenom, hlučnom meste, túži byť sám a v tichu. Skok do auta, za mestom je predsa púšť… tmavá, tichá, záhadná.

O pár minút už kráča tichým pieskom, mesto nechal za sebou. Vnára sa do tmy, líha si na chrbát a pozoruje milióny hviezd nad hlavou. Je mrzutý, nemá žiadny cieľ a už sa mu nechce ani žiť.

„Ccc, negatívna energia z teba priamo žiari!“ Tichom zaznel tlmený ženský hlas. Elegán hlboko vzdychol, znechutene sa obrátil za zvukom. Kúsok od neho leží v piesku žena, díva sa na hviezdy.

„A preto by si mala okamžite zmiznúť!“ Štekol po nej.

„Negatívny, nevychovaný, arogantný!“

„Čo chceš? Nemám záujem!“

„Ani náznak záujmu?“

„Nie!“ Elegán vstáva a musí sa vzdialiť, lebo by jej ublížil.

„Sledujem ťa už druhý týždeň…“ Elegán sa zastavil.

„A?“

„Som Lucienne, teší ma.“

„Sleduješ ma druhý týždeň, aby si sa mi predstavila?“ Sarkasticky po nej šľahol.

„Skúsim znova. Som Lucienne, teší ma.“ Elegán vrčí, nepáči sa mu, že sa dal vôbec zlákať k dialógu.

„Damon.“ Stojí nad ňou, vníma jej vôňu, kontúry postavy dávajú tušiť štíhle žieňa.

„Damon, ďakujem… už môžeš ísť.“ Lucienne si ho prestala všímať a zahľadela sa znova do oblohy. Damon spozornel… že by dáke rozptýlenie?

„Dovolíš?“ Sadá si tesne k jej hlave, snaží sa čosi vyčítať z tváre a tmavých očí.

„Čo ťa zdržalo Damon?“

„Ani neviem. Začala si ma zaujímať a to sa mi už dlho nestalo.“ Vyhrkol pravdu.

„Ou, takže náznak záujmu? Pred chvíľkou si to poprel a odmietol…“

„Nóó, to bolo pred chvíľkou.“ Damon sa nakláňa aby lepšie videl, lenže sú už dosť ďaleko v púšti a Lucienne osvetľujú len hviezdy a mesiac.

„Ďalší nezdvorilý chlap, čo po mne čumí!“ Damon sa zarazil, odklonil.

„Prepáč. Tak pohneme sa ďalej? Čo by si rada?“ Zvedavosť sa začína ozývať.

„Ja? Ty si bol na odchode a vrátil si sa.“ Lucienne si užíva hru so slovíčkami a chystá sa naťahovať Damonovu zvedavosť.

„Ok. Dám ti poslednú šancu… prečo si ma sledovala?“ Damon si ľahol vedľa nej.

„Istotne chceš počuť, že sa mi páčiš a túžim po tebe… teda pardon, po tvojom tele.“ Lucienne sa už skutočne baví.

„Css, si dobrá! Priama som chcel povedať. Tak túžiš po mne, či mojom tele?“

„A čo by sa ti viac páčilo?“

„Sakra, Lucienne! Nehraj sa so mnou!“ Damon je v pomykove, väčšinou je on ten, čo škádli a robí si riť z ľudí.

„Neuskakuj! Odpovedz!“ Damon mlčí, rozmýšľa… no asi by bolo lepšie keby túžila po ňom a nie iba po tele.

„Neviem. Chcem počuť pravdu!“

„Damon, nepohneme sa ďalej, kým mi neodpovieš.“

„To je jedno, po mne aj tele. O čo ti ide?“

„O to tvoje tretie…“ Damon je z toho úplný pako.

„Ježiši, dali ti dnes vypiť záhadnú vodu?!“ Zvolal Damon zúfalo.

„Ha, ha… to je dobré. Záhadná voda sa mi páči.“ Lucienne sa smeje zvonivým smiechom a z Damona začína opadávať podráždenosť. Celkom sa mu tu páči.

„Čo je moje tretie? Si jedna veľká hádanka.“

„Rozmýšľaj, máš seba, máš svoje telo a čo ešte máš?“ Lucienne sa otočila k Damonovi, podoprela si hlavu a díva sa mu priamo do očí.

„Ja mám toho veľa… vlastne nie. Mne už nič nezostalo. Nemám nič tretie.“ Damon si zrazu uvedomil, ako dlho je na svete, kto je, kým je a vôbec netuší ešte ako dlho sa bude musieť trápiť v tomto ponurom kúte galaxie.

„No tak, posmutnel si mi. Fajn sme sa bavili pred chvíľkou. Čo sa zmenilo?“ Lucienne si dovolila pohladiť ho po líci. Damon sa k nej otočil, pery sarkasticky skrútil, rozhoduje sa či jej má povedať pravdu o sebe. Keď to skúsi a ona bude jančiť, ovplyvní ju a zabudne na všetko.

„Lucienne, vieš ja som… neviem ako ti to povedať…“ Neochotne mu idú slová z úst.

„Áno Damon? Skús priamo, už som dospelé a veľké dievča. Som tu sama v púšti s tajomným neznámym, teda ja už ťa sledujem dva týždne. Ale aj tak si tajomný a chystáš sa mi zjavne niečo pikantné o sebe povedať. Teším sa, milujem takého tajomné chvíľky.“ Lucienne si pustila ústa na špacír.

„Ok, moja ukecaná. Sama si to chcela. Som upír.“ A je to vonku. Damon čaká na reakciu. Bude utekať, kričať, nadávať, báť sa?

„A?“ Lucienne kľudne leží, hladí Damonovi líce ďalej.

„A čo? Viac nič nepovieš?“ Damonovi lezú prekvapením oči z jamiek.

„Čo by som mala? Si upír, každý sme niečo.“

„Nebojíš sa?“

„Nie.“

„Akoto? Čo vieš o upíroch?“ Nevzdáva to Damon a jej reakcia mu plaší inštinkty.

„Myslím, že celkom dosť. Si obávaný predátor, lovec ľudí, či zvere, saješ krv, zabíjaš, ovplyvňuješ, dokážeš obetiam podsúvať sny a pozitívne zážitky. Nesmieš na Slnko, v tvojom prípade samozrejme výnimka. Pohybuješ sa prekvapivo rýchlo a si mŕtvy. Čo som vynechala?“ Lucienne sa usmieva a cíti Damonov úžas.

„Wow, som na svete desiatky rokov, ale… sakra! Lucienne kto si ty?!“ Konečne to Damonovi docvaklo.

„Dobré ráno Damon.“ Smeje sa Lucienne.

„Som z teba vykoľajený. Tak kto si?“ Damon sa k nej prudko nahol, hlavy sa im skoro dotýkajú.

„Už som ti to vlastne povedala. Mám záujem o to tvoje tretie.“ Damon sebou praštil do piesku.

„A sme na začiatku!“ Lucienne sa smeje, Damon rezignovane mávol rukou.

„Neviem o čo máš záujem a ak sa hneď nerozhýbeš, odchádzam.“

„Mám  interes o tvoju dušu, či skôr svedomie…“ Tíško zašepkala Lucienne. Damon zastrihal ušami, mozog nechápe.

„Skús jednu, dve rozvité vety a možno sa chytím.“

„Potrebujem parťáka na putovanie svetom a spoločníka pri výkone môjho poslania, galantný doprovod do spoločnosti, dokonalú poistku pri nepredvídaných okolnostiach, spoľahlivého súputníka slzavým údolím, sexi návnadu pre… no to snáď stačí.“

„Fajn, síce si to rozvinula, ale keby sa v texte vyskytla jedna konkrétna pozícia pre mňa… čo to mám presne robiť? Alebo inak. Kto si? Tým začni.“ Damon nie je múdrejší o nič viac ako pred chvíľkou.

„Lucienne, šéfka veľkej firmy, ktorá sa stará o presun hmotného a nehmotného majetku… dalo by sa povedať.“ Lucienne sa sebavedome usmieva.

„Lucienne, musím to z teba ťahať? A ďalej?“

„Budeme cestovať po svete, vyhľadávať klientov a pomáhať im zbaviť sa bremena veľkého majetku.“ Krásne napísané, že budú chodiť, podvádzať, okrádať a možno aj zabíjať.

„Posledná možnosť a keď sa nechytíš, moja odpoveď  je nie. Kto si a ako sa presne volá tvoja firma?“ Lucienne je pritlačená do kúta a to nemá rada.

Potrebuje Damona, vyhliadla si ho a presne spĺňa jej požiadavky. Je sexi, arogantný, drzý, bez svedomia, silný, ochotný zabíjať, nesmrteľný, chytrý, bez záväzkov, sklamaný životom… no ideálny partner pre Lucienne.

„Ok. Sám si to chcel. Som Lucienne, ostaní vo firme mi hovoria Lucifer, som šéfka Pekla.“ Lucienne si opäť ľahla na chrbát a zadívala sa do hviezd. Vie, že Damon bude potrebovať pár chvíľ na vstrebanie informácie.

Upír Damon tíško leží v piesku na nočnej púšti pri Las Vegas vedľa Lucienne, šéfky Pekla,  šedá mozgová kôra mu pracuje na plné obrátky, rojí sa mu v hlave tisíc otázok, ale vysloví len jednu.

„Prečo práve ja?“

Zaslala: IVETKI