Niečo za niečo (5)

„Volala teta Maggie. Prateta Tilda v noci zomrela,“ oznámila teta Judith smutne Elene, ktorá práve prišla zo školy.

„Kedy je pohreb?“

„V stredu.“

O dva dni, pomyslela si Elena a niečo jej napadlo.

„S Robertom vyrážame už zajtra skoro ráno. Mrzí ma to, ale musíš ostať doma. Telefonovala som s riaditeľom tvojej školy a ten povedal, že ak by si teraz, v tomto období, vynechala štyri dni školy, neprospelo by ti to. Zoberieme so sebou aj Margaret, aby si sa o ňu nemusela starať a mohla študovať,“ oznámila jej teta Judith a Elena bola rada. Nemusí sa báť, že im Damon ublíži, ak by sa nahneval.

Časť jej mysle vedela, že Damon by kľudne mohol spôsobiť nejakú autonehodu a tak zabiť jej blízkych, ale Elena nad tým nechcela rozmýšľať.

„Dobre, nevadí mi to. Pohreby som nikdy nemala rada. Ostanem doma a budem sa učiť,“ prikývla Elena a trochu sa usmiala na tetu. Tá jej opätovala krivý úsmev a šla do kuchyne.

Elena odišla do svojej izby. Damon o tom určite vedel. V poslednej dobe mala Elena pocit, ako keby ju sledoval na každom kroku. Ukazoval sa už menej, ale Elena cítila jeho prítomnosť. Vedela, že ho môže očakávať už v utorok v noci. Tejto noci nie, pretože skoro ráno by ju teta Judith prišla pozdraviť. Zabije ju tak, aby o tom nikto nevedel.

„Maj sa, Elena. Uč sa. Dúfam, že nebudeš zanedbávať školu kvôli kamarátom,“ lúčila sa s ňou teta Judith v utorok ráno o piatej. Elena vedela, že kamarátmi myslí najmä Stefana. Podľa tety Judith sa k Elene viac hodí Damon. Nevedela, že Elenino správanie zapríčiňuje on.

„Samozrejme, pozdravte odo mňa tetu Maggie. Majte sa!“ lúčila sa Elena.

Všetci už sedeli v aute. Teta Judith sa ešte rýchlo vyklonila a zavolala za Elenou: „Zavoláme ti, až keď budeme tam dobre?“

„Áno. Ahoj!“ povedala Elena a v duchu si dodala, že by bolo lepšie, keby nevolali vôbec. Nejako to už len zvládne.

Vrátila sa do domu, zamkla, vyzliekla si bundu, ktorú mala prehodenú na župane a šla do svojej izby. Pozrela na pootvorené okno a ľahla si. Chcela si ešte trochu pospať, ale nešlo to. A tak rozmýšľala nad všetkým čo sa v poslednej dobe udialo.

Neskôr vstala, osprchovala sa, obliekla, spravila si raňajky a sama sa vypravila do školy. Zase predstierala, že jej nič nie je a že ju nič netrápi.

Keď poobede prišla domov znovu sa rýchlo poučila, hoci pochybovala, že zajtra ešte pôjde do školy.

Celý večer bola doma. Nemala chuť tráviť čas s kamarátkami alebo so Stefanom. Vedela, že by to bolo zrejme ich posledné stretnutie a ona by určite nevydržala a prezradila sa. A tak len pozerala nejaké zábavné programy a bezmyšlienkovite si čmárala po prázdnej strane jej denníka. Zazvonil telefón.

„Haló?“ ohlásila sa Elena. Bola to teta Judith.

„Už sme tu. Zabudla som, aké zlé spojenie tu je, a tak ti zavoláme, až keď sa budeme vracať domov. Dúfam, že ti to nevadí,“ teta Judith skoro kričala do telefónu, no Elena ju rozumela len tak – tak. Aj ona si spomenula na hrozné telefónne spojenie u pratety Tildy.

„Dobre, nevadí mi to,“ povedala Elena do telefónu tiež trochu hlasnejšie.

Vtedy sa spojenie prerušilo. Elena sa pozrela na hodinky.

Čas ísť spať, pomyslela si. Vypla televízor, zobrala denník, mobil a postavila sa.

Vtedy sa vyplo svetlo. Vypadla elektrina.

Alebo niekto vyhodil poistky, hovorila jej časť mysle, ktorá sa práve nebála.

To sa za tie roky nemohol naučiť lepšie triky? Elena nepochybovala, že to spôsobil Damon.

„Starý, ale stále rovnako účinný trik,“ ozvalo sa jej za chrbtom.

Elena stuhla, hoci ho očakávala. Denník a mobil jej vypadli z rúk. Mobil sa rozpadol na stovky malých častí.

Pomaly sa v tme otočila. Oči si privykali na tmu. Elena ďakovala za slabé svetlo, ktoré vchádzalo do izby cez okná. Pred sebou uvidela tmavú siluetu.

Zaslala: Mariam