Niečo za niečo (1)

Poznámka: Táto fanfiction nadväzuje na druhú knihu, presnejšie na to, ako Damon vymenil Elenin denník za Carolinin, keď sa konal Deň zakladateľov. Poviedka začína od ich rozhovoru po tomto Damonovom skutku. Charaktery a aj výzor postáv sú, samozrejme, podľa knihy. Myslím si, že poviedku môžu čítať aj ľudia, ktorí nečítali knihy (pochopiť by to mal každý).

Je to moja prvá poviedka a bola by som rada, keby ste ju tí, čo si ju prečítate, aj okomentovali. Samozrejme prímam aj kritické komentáre. Mám pripravené aj pokračovanie. Dúfam, že slovenčina nebude problémom.

Elenine myšlienky sú písané kurzívou.

 

„Ale prečo?“

Pokrčil ramenami. Elene sa zdalo, že sám nevie prečo – alebo to nechce pripustiť. Vtom však uvidela, ako sa mu v čiernych očiach nebezpečne zablyslo. Aj teraz, keď sa do nich pozrela, strácala sa v nich. Čierne ako nočná obloha so žiariacimi hviezdami. Prepadávala sa v nich ako v čiernej diere. Keď sa do nich pozerala, všetko naokolo zmizlo. Neexistovalo nič, len tie čierne oči. Ale predsa v nich bolo niečo nebezpečné. Niečo, čo sa teraz odrážalo aj na jeho tvári. Odpútala svoje myšlienky od fantazírovania nad jeho očami a sústredila sa na situáciu. Usmial sa tým svojim úsmevom, pri ktorom ste si neboli istí, či ste ho naozaj videli.

„Pre moje vlastné ciele,“ odpovedal na jej, ňou už skoro zabudnutú otázku.

Elena sa spamätala. Vtedy jej to došlo. „Nie,“ hlesla šeptom.

Videl ako zbledla. Videl ako si spomenula na jeho slová na streche Carolininho domu, keď sa ho opýtala, za akú cenu by to urobil.

„Niekoľko minút tvojho času, Elena. Niekoľko kvapiek tvojej krvi. Asi tak hodinka strávená so mnou osamote.“

Odvtedy, ako to povedal, ju už navštívil. Ale nezabil ju. Vedela, že si to chce vychutnať. Chce aby trpela ešte viac. Aby nemala na výber. Aby sa mu musela podvoliť.

„Láskavosť za láskavosť. Niečo za niečo,“ povedal Damon a usmial sa dlhšie. V jeho očiach videla výsmech. A tiež niečo iné. Možno… túžbu? Jedine po jej krvi. Nechcel však aby trpela len ona. Chcel, aby trpel jeho mladší brat. Nenávidel ho. A v jej očiach videl strach, ktorý len zväčšil jeho, už teraz dosť vysoké sebavedomie.

„Ach, tu si Elena. Poď, musíme niečo vybaviť,“ hlas tety Judith prerušil ich rozhovor.

„Ešte sa uvidíme,“ zašeptal Damon a pozrel na ňu pohľadom, ktorý jej napovedal, že to stretnutie sa odohrá veľmi skoro. V stotine sekundy zmizol. Elena odišla.

sobota 30. novembra

Milý denníček,

Damon mi urobil láskavosť a teraz chce za ňu náhradu. Moju krv. Mňa. Stefanovi to nemôžem povedať, pretože Damon by to zistil a ublížil by niekomu, koho milujem. Margaret, tete Judith, Bonnie, Meredith… Stefanovi. Svojmu bratovi najradšej. Preto to všetko robí. Aspoň si myslím. Nikto nepozná jeho skutočné ciele. Snažím sa ich odhadnúť, ale je to ťažké. Viem, že dokáže zájsť veľmi ďaleko, ak niečo chce, no stále ma prekvapí. Zájde ďalej ako si myslím, že môže.  Železník tiež neprichádza do úvahy. Ak by som si urobila čaj, vykúpala sa v ňom  alebo by som si ho dala pod vankúš (pretože určite príde v noci), Damon by to vedel. Nemohol by ma ovplyvniť. A to by ho naštvalo. Veľmi.

 

Pred očami sa jej objavila Margaretina tvár lemovaná svetlými vláskami. Hneď potom Damon s predĺženými vycerenými zubami. Striaslo ju. Chcelo sa jej plakať.

Dala si dlhý kúpeľ, aby sa trochu upokojila. Vždy jej to pomohlo, tentoraz však nie. Z kúpeľne vyšla rovnako ustráchaná ako do nej vošla, ak nie aj viac.  Obliekla si hrubé, dlhé, froté pyžamo namiesto svojho obyčajného – trička na ramienka a kraťasov.

Začína december, treba sa lepšie obliekať, pomyslela si.

Nesnaž si nič nahovoriť! Obliekla si sa tak, aby si sa lepšie skryla pred Damonom. Tak ako aj minule, šeptal jej tichý hlas v jej hlave.

„Prečo si taká smutná?“ vytrhol ju zo zamyslenia Margaretin tichý hlások. Elena nevidela, kedy jej malá sestra vošla do izby.

„Nie som smutná, len unavená,“ odpovedala Elena a snažila sa na Margaret usmiať. Veľmi sa jej to nedarilo.

„A prečo máš také hrubé pyžamo, keď si doteraz spávala v tenkom tričku?“ nedala sa Margaret odradiť od svojich detských otázok. Elene to nevadilo, veď možno je s Margaret posledný krát, ak niečo nevyjde. Margaret sa rada veľa pýtala a Elenu niekedy jej otázky prekvapovali. Margaret bola na tak malé dieťa veľmi bystrá.

„Aby mi nebola zima. Pozri, aj ty máš hrubé pyžamo,“ ukázala na Margaretino modré pyžamo s malými hnedými medvedíkmi.

Aj keď si chcela užiť možno posledné chvíle so svojou malou sestrou, chcela to tiež rýchlo mať za sebou. Cítila, že sa o chvíľu rozplače. To, že to je z únavy, by jej neuverila ani Margaret.

„Choď už spať. Ráno sa uvidíme,“ postrčila ju Elena z izby.

Ak sa rána dožijem, dodala v myšlienkach, keď zatvárala dvere.

Nespala. Ležala na chrbte, oči zatvorené, vlasy pohodené na vankúši až vytvárali akúsi zlatú svätožiaru okolo jej porcelánovej pokožky, pozerala sa na stenu pri jej pravej ruke. Čakala. Okolo jednej v noci počula, ako potichu vrzlo jej okno. Nechala ho otvorené, aby aspoň trochu znížila riziko, že Damon stretne, alebo skôr navštívi, niektorého člena jej rodiny. Keď ju Damon navštívil v noci prvý krát, pozvala ho do izby, ktorá bola dovtedy jej najbezpečnejším miestom, keďže sa tam nemohol dostať. Musel byť pozvaný. Do domu pozvaný bol, ale do jej izby nie. Tá bola súčasťou starého domu, ktorý už dávno vyhorel a dostaval sa tam ich dom. Pamätala si presne, ako ho uvidela v tme, od hlavy po päty v čiernom, ako vždy. Pamätala si, ako videla jeho naštvaný výraz, keď sa nemohol dostať do jej izby a hneď na to posmešný úsmev, keď chcel ublížiť Margaret. Vyšla z izby, no potom ho do nej pustila. Nemusel ju ovplyvniť. Bála sa. Ako teraz.

Tak toto zrejme nie je práve tá najlepšia poloha na nočné stretnutie s upírom, pomyslela si pri vrznutí okna, pretože jej krk bol odhalený v celej svojej kráse. Snažila sa tváriť, že spí. Privrela oči. Dúfala, že si to nevšimol, aj keď vedela, že Damon si nikdy nenechá ujsť ani najmenší detail. Tiež vedela, že vie, že nespí. Ak by to aj doteraz nevedel, srdce ju prezradilo. Bilo ako keby bežala maratón. Snažila sa tomu zabrániť. Dýchala pomaly, hoci jej hruď zvieral neviditeľný zverák.

Na krku pocítila ľahký, studený dotyk. Naskočila jej husia koža.

„Ale no tak, Elena. Vieš, že viem, že nespíš,“ pošeptal jej vlastnú myšlienku a pritom sa jej perami otrel o ucho. V jeho hlase bolo počuť posmešný tón. Vychutnával si to. Ako každé zahrávanie so svojou obeťou.

Otvorila oči. Nič nevidela. Jej oči si museli zvyknúť na tmu. Pomohlo jej slabé svetlo, ktoré jej prúdilo cez okno. Mesačné svetlo. Ona mala pocit, ako keby jej svetlo zhaslo. Akoby jej život vyhasínal.

Pri Damonovi si nikto nemôže byť istý, či jeho život nekončí, pomyslela si, keď párkrát žmurkla.

Potom, čo si jej oči dostatočne zvykli na tmu, pootočila hlavu. Pohľad na strop jej zastierala Damonova bledá tvár s krásnymi rysmi, a jeho štica havraních vlasov.

Zalapala po dychu, pretože bol bližšie ako očakávala. Keď otáčala hlavu, nosom sa mu obtrela o ten jeho. Ich pery boli vzdialené len pár centimetrov. Vedela, že sa s ňou pohraje, kým ju zabije.

Odrazu ho chcela pobozkať. Vďaka zvyšku železníka v jej tele cítila, že ju do toho niečo núti, ale nedokázala tomu odolať. Neuveriteľne túžila prekonať tých pár centimetrov medzi ich perami. Pomaly sa priblížila k tým krutým, no krásnym perám.

Pobozkala ho. Vedela, že to nie je dobré, ale jej túžba po ňom – spôsobená ním – bola väčšia. Jeho pery boli oveľa nežnejšie než vyzerali.

Bozkáva sa lepšie ako Stefan, preblesklo jej mysľou, ale túto myšlienku hneď zahnala. Je horší ako Stefan, opakovala si. Horší, horší, horší,… Ale naozaj sa dobre bozkáva, zradila ju časť mysle, ktorá sa dokázala sústrediť len na tie bozky.

Odtiahol sa. Nadvihol jej bradu. Hlavou sa priblížil k jej krku. Cítila ho. Od jeho studeného dychu jej naskákali zimomriavky. Pripravila sa na bolesť, keďže krv nedávala z vlastnej vôle. Tejto noci nie. Minule sa podvolila, ani nevedela ako a dovolila mu to. Teraz nie. Vedela, že riskuje, ale aj tak bola rozhodnutá, že mu to nedovolí. Zachová si svoju „hrdosť“ ako si to nazvala. Vedela, že pravým menom by sa to volalo „hlúposť“. Do očí sa jej tlačili slzy. Veď kto si vyberie radšej bolesť? Mučeník. Ona.

Zaslala: Mariam