Buď mojou princeznou… (4)

Nikdy neklam upíra, vycíti faloš; toto Damonove upozornenie si musím uložiť hlboko do kotrby – uvažuje cestou do kuchyne Elena. Sama bola presvedčená o nedostatku úprimnosti v hlase, keď odpovedala Stefanovi. A to ju čaká tortúra o vysvetľovaní noci s Damonom.

Stefan sklonený nad stolom, sleduje Elenu: „…takže miláčik, čo sa stalo v tú noc keď Damon… ty vieš presne.“

„Som na smrť unavená, prosím, môžem skočiť do postele, pospať si? Stefan, milujem ťa, ty si moja pravá láska a jediná…“ Elena vkladá do odpovede maximum úprimnosti, slová potvrdzuje priamym pohľadom, sama chce tomu veriť. Ale hlások v hlave nesúhlasí: nie je to pravda, máš ešte jednu lásku a povedzme si na rovinu, naberá na sile. Elena sebou trhne, takto to ďalej nepôjde, vlastné pochybnosti treba prehlušiť, zahnať do kúta, lebo ak nie, nepresvedčí Stefana.

„Dobre, idem s tebou, ty si pospi a ja budem na stráži. Dáme reč neskôr. Aby som nezabudol, Bonnie sľúbila, že sa za tebou zastaví,“ presúvajú sa do izby, Elena leží odvrátená od Stefana; nemá dosť síl na rozhodujúci pokec a navyše obavy o Damona  jej drásajú srdce – vrátil sa za podpaľačkou do pekla, či ako ten priestor nazvať, možno stretne aj bossa. Pomôže Damonko, ak bude treba? Na zúboženú dievčinku padá oslobodzujúci spánok.

◊ ● ◊ ● ◊ ● ◊

Druhý presun na územie Démona je úspešný, upír už vie čo ho čaká keď sa ukáže horúcej kráske; ale predtým by nezaškodilo trošku sa tu pomotať, preskúmať okolie – takže elegantná premena na havrana a poďme snoriť z vtáčej perspektívy. Ponurý kraj, sem tam nejaká aktivita, pre Damona nepodstatná; zaujímavejší sa zdal byť krik kohosi tak vytočeného, až mu skákal hlas do fistule. Damon pristál na vhodnom vyvýšenom mieste, dostatočne krytý pred prípadným zvedavcom.

„Hmm, ten hlas poznám, Démon sa rozčuľuje, šíri okolo seba des, teda lepšie privítanie som ani nemohol očakávať!“ polohlasne komentuje Damon pre seba, spokojne sa usmieva, ego plesá.

 

To sa však v žiadnom prípade nedá povedať na Démona. Keď zistil, že sa Elena vrátila domov, ba dokonca jej pomohla horúca kráska, popadol ho bes, zlosť, zúrivosť – takmer strácal kontrolu nad sebou. Výčitky a obvinenia, hrozby vysokým tónom neberú konca. Prvá vlna opadáva, Démon rozmláti čo nájde a chytí, vysiela smrtiace vlny, chce vykonať pomstu, nájsť jednoduchého vinníka.

„Ako si ma mohla takto podraziť!? Zničila si mi nádejne rozohranú partiu, Damon ma mohol chvíľku zabávať, teraz mi ostala len zlosť a možno prehra! Ak ťa dnes nezabijem, tak prežiješ už asi všetko!“ zúri bledý Démon.

Vyplašená horúca kráska hlesne: „No tak ti ju privediem späť, prinútim Damona, aj tak sľúbil, že sa vráti.“

„Nechápeš, že to nie je už možné, túto partiu som asi prehral, aj ja mám určité obmedzenia vlády a ak ich poruším prídem o časť svojej moci. Matka príroda stanovila rovnováhu, pravidlá aj pre mňa. Nehodlám si drobiť vlastnú moc pre jedno dievča. Pokiaľ bola Elena tu, Damon mal okolo nej poletovať a ona by napokon podľahla, ale teraz je pri Stefanovi a moje šance na výhru sú už minimálne!“ neochotne vysvetľuje Démon. Pohľad mu padol na vystrašeného dráčika, ktorý sa celý čas krčil v kúte.

„Čo tu vlastne robíš?!“ huláka Démon.

„Slúžim tvojej favoritke a keď si prišiel a začal vyvádzať, už som si netrúfol zmiznúť, ale poviem ti pravdu, boss,  ešte som ťa nevidel tak nasupeného,“ čestne súka zo seba vydesený Damonko.

„Tak si si to užil a teraz zmizni, lebo si to odserieš ty!“ praštil čímsi po Damonkovi, ten už opúšťa nebezpečnú miestnosť, letí kamsi na kopec a pristáva blízko upíra.

Damon vzal na seba podobu upíra, sleduje vyplašeného Damonka.

„Horúca pôda pod nohami?“ Damon mrkol výsmešne jedným očkom na veverko-draka.

„Áno a môžeš ju mať ľahko aj ty!“ stresovaný dráčik vyfúkol plameň na upíra.

„Hééj, relax, ja nie som ohňovzdorný! Navrhujem mier a v kľude podiskutovať! Berieš?“ Damonovi dymí košeľa i gate, čaká ďalšiu dávku ohňa, pripravený skočiť dole.

„Mier? Definuj tvoj mier,“ zúžené dračie očká mrkajú.

„To je stav, kedy ty nepoužívaš oheň, nerastieš do mega rozmerov, jednoducho nepáliš a nedrvíš okolo sediacich!“

„Akosi si opomenul vykresliť seba v mierových farbách! Čo je mier pre upíra tvojho rangu?“

„Ha – čo ti ja môžem ponúknuť – nevysajem ťa, neovplyvním. Si za??“ Dráčik prikývne, Damon sa nakláňa k Damonkovi, chce mu podať ruku na potvrdenie mieru – pod nimi je hĺbka. Dráčikove oči sa ligocú roztopašou, prudko sotil do Damona, ten stráca rovnováhu, vyráža tlmený výkrik a rúti sa chrbtom dole. Reflexy upíra sú bleskové, stačí sa ešte zmeniť na pantera, otočiť nohami nadol a už tlmí náraz na zem. Dopadol ladne ako každá mačka. Zareval, jeden skok, druhý, vo vzduchu premena na havrana, stúpa strmhlav, mohutné krídla zaberajú naplno – havran pristáva pri Damonkovi, posledná efektná premena späť na upíra. Damon zvažuje ako odpovedať na atak súpera, hrozivo sa díva do očí drako-veverky.

„A kurva drát, to čo bolo? Mám ťa zabiť hneď? Takto si predstavuješ mier!?“

„Prepáč, neodolal som, bolo to silnejšie ako ja. Ale mám ohromný zážitok – predviedol si bravúrne predstavenie!! Môžem ešte raz…“ Damonko naznačuje druhý pokus zhodiť upíra.

„Skús to a už nebudeš mať čas na žiadne nové zážitky!!“ vrčí Damon.

„Chcem poznamenať, že som neporušil žiadnu mierovú dohodu medzi nami,“ podpichuje drak.

„Chcel si ma zabiť, podrazil si ma, to nepokladám za mier,“ odtušil upír.

„Nie, nie dohoda bola nepáliť a nedrviť,“ nedá sa dráčik.

Damon privrel jedno oko: „prihadzujem k dohode nový článok: nezabiješ. Som k tebe láskavý len preto, že si vysoko ohodnotil môj umelecký dojem. Takže – ty nepáliš, nedrvíš, nezabiješ, ja – neovplyvním, nevysajem, nezabijem. Súhlas?“

„Ak hej, mám po srande,“ ježí sa drak.

„Ak nie, máš po živote a skráťme to, ding, ding, odpovedáš ihneď!“ nekompromisne hučí upír a už sa načahuje po dračom krku.

„Dobre, dobre, dobrovoľne hlasujem pre!“

„Ukončená debata na tému mier. Už nemám čas nazvyš, musím ísť za podpaľačkou, splniť svoju časť dohody. Povedz vever, ako schladiť tú dračicu, nemá niekde pod sukňou či v dekolte gombičku na odpojenie plameňov?“ Damon hodil do pléna rečnícku otázku.

„A jaj, jajaj, ty máš dohodu s bossovou favoritkou?? Tak to ťa ľutujem a povedz mi rovno, kam chceš pochovať. Je náruživá, neústupná a little bit, teda trocha, trošičku sadistka. Videl som už zopár týpkov hore brkom pri nej. Nevadí, rád som ťa spoznal,“ Damonko predvedie pukrle.

„Boha jeho, čím ďalej tým lepšie; spočiatku ma chceš upáliť, zhodil si ma a napokon ma počastuješ úprimnou nádejou na skorú bolestivú smrť. Fasa, za dušu Eleny to stojí, nepreťahujme to, idem,“ Damon kývol na pozdrav, skočil dolu, nabral smer horúca kráska.

◊ ● ◊ ● ◊ ● ◊

Elena sa nepokojne hádže, ťažký sen ju morí – Damon zomiera v ohni, Stefan za ním skáče, chce ho zachrániť, však neskoro, sám hynie v ohni. Elena prenikavo vykríkne: niééé… trhnutím sa zobudí, celá prepotená, zmätená. Stefan a Bonnie letia k nej do izby.

„Čo sa deje? Elena!“ Stefan ju berie do náruče, hladká, tíši. Elena sa trasie, s námahou dáva myšlienky dohromady, zatína ruky do Stefana. Potom zočí Bonnie a vztiahne k nej ruku.

„Poď sem, Bonnie, daj mi ruku a buďte chvíľku so mnou obaja; som vydesená!“ šepce . Po drahnej dobe sa oklepe.

„Stefan, ty aj Damon ste mi uhoreli v sne a ja som vám nemohla nijako pomôcť. Desivý, živý sen, už to nechcem nikdy zažiť. Viete o tom obaja s Bonnie, že Damon sa vrátil do medzi priestoru, aby dodržal slovo, čo ale znamená, že je v nebezpečenstve a my mu musíme dajako pomôcť! Bonnie, ako si na tom s kúzlom, vieme si otvoriť bránu?“ neoblomne melie Elena.

„Pravdu? Bránu už dokážem otvoriť, ale nemám záruku kde sa presne dostaneme a cestu späť vôbec netuším.“ Hlesne Bonnie.

„To nevadí, musíme ísť pre Damona a ako naspäť vymyslíme tam!“ rozhodne Elena a už  vstáva, chystá sa na cestu.

„Počkaj, miláčik, ja do toho nemám čo hovoriť? Len teraz, celá zničená, si sa vrátila a už zasa chceš provokovať osud? Je to samá hrozba, nepustím ťa!“ vstáva Stefan, rozhodnutý brániť Elene v odchode.

Prekvapená Elena hľadí na Stefana: „je to tvoj brat, potrebuje pomoc a ty mi chceš brániť, namiesto, aby si mi pomohol?? Čo je s tebou Stefan?“

Elena si zrazu uvedomí, že počuje Stefanove myšlienky – no áno, veď mám telepatiu, úplne som zabudla. Tak sa vyfarbi Stefan, ako to myslíš?

Ten len pozerá, hľadá správne slová, ako jej naznačiť, že je dobre, že Damon je preč, aspoň nemá soka blízko, nebude na ťarchu a keď tam príde o život, Stefan sa s tým už dajako vysporiada. Elene padla sánka, už už chce vyletieť na Stefana za takého reči, teda soráč myšlienky, ale Damon ju prosil pri odchode, nech nezradí, že vládne telepatiou. Tak fajn, musíme na to ísť okľukou.

„Haló, Stefan, pýtam sa čo je s tebou? Je to tvoj bracho, nie si ochotný mu pomôcť?“ udivené oči visia na Stefanovi.

„A ty nie si ochotná mi povedať, čo sa stalo v tú noc s Damonom?“ vracia jej pohotovo otázku.

„A sme doma – mám to tak chápať, že keď sa nič nestalo, ideš do toho so mnou a keď sa čosi udialo, necháme Damona ugrilovať??“

„Hm, to som nepovedal…“ váha Stefan.

„Ale asi myslel. Čo si myslíš, že sa stalo v tú noc?“ Elena ho tlačí do kúta, chce zistiť, čo  o tom Stefan vie – darmo je to baba, manipuluje ako len vládze.

Lenže Stefan presne nevie, čo si má myslieť, nemá dôkazy, len podozrenie, aha, to mi stačí, raduje sa Elena.

Objíme Stefana, hlavu skloní na hruď, aby jej nevidel do očí: „milujem ťa, vieš to, cítiš to, si môj jediný a jedinečný, si môj vyvolený.“

Elena napäto čaká na reakciu – uverí, či nie? Stefan sa vyhrieva na výslní jej vyznania. Verí jej, miluje ho a ak sa aj dačo stalo, určite je to nepodstatné a má to na rováši Damon.

 

Fu, tak jedna vec je z krku, Stefan jej opäť dôveruje, uzavrel kauzu noc s Damonom – poďme ďalej – musím sa dostať do medzi priestoru a to čím skôr. Jednoduchá vec, idem sama. Elena sa oblieka, ide von.

„Bonnie, môžme sa chvíľku prejsť okolo penziónu, potrebujem vzduch.“

„Jasnačka, hodím niečo na seba, stretneme sa pred vchodom,“ švitorí Bonnie, odbieha.

„Môžem ísť aj ja, či babská jazda?“ skúša Stefan.

„Presne tak, drahý, babská jazda, ideme len okolo, za chvíľu sme späť. Čítaj si, píš pamäte. Ďakujem.“ Elena mu vtisla sladký božtek na pery, odchádza a cíti sa previnilo, práve parádne oklamala Stefana a dokonca na to ani neprišiel – nezdá sa. Hm, zlepšujem sa v klamaní, fuj…-pomyslí si Elena, už to púšťa z hlavy.

 

Dievčatá vybehli von, Elena ťahá Bonnie za roh a ďalej do lesa.

„Bonnie, mám tu sviečky, potrebujem, aby si ma dostala za Damonom, musím mu pomôcť. Viem, Stefan je proti, ale keď sa vrátime celí, odpustí nám. Je to jeho brat. Prosím, Bonnie, pomôž!“ psie oči uprené na Bonnie, Elena naďalej hľadí do očí, ruky prosebne spína.

„Je ti jasné, že ma Stefan donúti, aby som sa sama zabila!! Prekľaje ma do tretieho kolena. To nemôžem Elena!“ bráni sa Bonnie.

„Keď tam Damon zahynie, čaká ťa to isté z mojej strany a to ešte nevieš o mne veci, ktoré som získala darom, sleduj,“ Elena nechcela spôsobiť poplach, len máličko sily sústredila do rúk, naznačila smer pohybu a malá ohnivá guľka letí od nej, dopadne na zem, vybuchne, stovky iskier zažiaria, ostane ticho.

Bonnie nechápe: „a toto je už čo? Si malý ohňometčík?“

„Len ti ukazujem svoju novú zbraň, čo je ďalší dôvod prečo môžem ísť do brány. Bonnie, ponáhľaj sa, prosííím!“

„Tak dobre Elena, ale keď tam zahynieš, budem ťa chodiť strašiť do konca vekov!“ rozhodne sa Bonnie. Zvyšok je rýchly, Bonnie kúzli, sviečky, oheň, vstup, pozdrav očí, Elena letí a dúfa, že správnym smerom – k Damonovi.

◊ ● ◊ ● ◊ ● ◊

Zažil som stovky súbojov, bitiek, šarvátok, potýčok, no ešte nikdy som sa nebil s babou plnou ohňa – a to doslovne, páli ako čert, mám sa vôbec biť, mám sa vzdať, čo mám…? Damon úpenlivo premýšľal o horúcej kráske. Naštvaný Démon konečne dohučal, zmizol kamsi preč. Ostali po ňom len trosky, spúšť a strach.

„Excelentne – toto je presne prostredie na milostné hrátky s čerticou, trpiacou obsesiou. Som gentleman, nechám sa viesť a uvidíme…“ mrmle Damon pre seba. Vošiel dnu, Silou hľadá čerticu. Je mierne rozmrzená, dostala hubovú polievku od bossa, a právom, zočí upíra; ticho sa dá krájať.

„Splnil si slovo, prišiel si a bez strachu? Vieš, čo sa tu stalo Damon? Dostala som vyhubované za teba, a ja neznášam, keď ma peskujú, ponižuje ma to, rozčuľuje!“ Horúca kráska sa dostáva do obrátok, zatiaľ však fyzicky neútočí.

„Čosi som začul o talianskom súžití a Démon mi to celé odprezentoval,“ sucho poznamenal Damon, nechcel ju zbytočne dráždiť.

„Podviedol si ma, oklamal, keby som tušila že ide o bossove dievča, nikdy…“ nedokončila.

„Nie, nepodviedol, nazývaj veci pravým menom. Nepýtala si sa, zaujímal ťa len vlastný úžitok, chcela si mňa!“ skočil podráždene podpaľačke do reči Damon.

„Si drzí a to na cudzom území! Tu máš teda veci zvané pravým menom – som vytočená, plná zlosti, ponížená, chcem dakoho surovo potrestať! Si na rane a zlížeš si to naplno! Páčia sa ti fakty?“ ostro slovom útočí.

„Akceptujem ich. Ale kde sa stratila tá zvodná persóna, plná zmyselnosti, ja tu vidím iba ukrivdený ohníček, čo sa krčí v kúte.“ Damon vsadil všetko na jednu kartu – provokuje a chce to mať za sebou. Jeho želanie je plnené okamžite. Horúca kráska vyrazila vpred. Zhodila ho na zem, priľahla takmer celým telom. Damon horí, horia mu šaty, bolesť sa zvyšuje, ale nebojuje s ňou, leží odovzdane s odvráteným pohľadom. Podpaľačka sa zarazila a vstáva.

„Damon, čo to predvádzaš, vzdal si sa boja? Prečo?“ zdrapla ho za ruky a prudko postavila. Upír opretý o stenu dohára, otvorené popáleniny bolia, zvyšky šiat visia dolu, sám sa diví, prečo sa mu rany hoja tak pomaly – jasné, dlho nemal ľudskú krv; nebude dlho trvať táto poprava. Neodpovedá, len pozoruje. Horúca kráska naberá druhý dych, nový útok, Damon leží dolu tvárou, podpaľačka na ňom, stúpa smrad spáleného tela, Damon bolesťou plytko dýcha, stráca vedomie – blúzni…

 

…Ocitol sa v lese, na cintoríne, spomína ako prvýkrát videl Elenu. Vtedy sa po dlhej dobe vrátil domov, ale do penziónu nevkročil, nechcel sa stretnúť so Stefanom, tak prebýval v lesoch, v okolí. Lietal lesom, hľadal korisť, zosadol na haluz blízko Eleny. Nevidela ho, ani nevnímala, oči plné sĺz, sklonená nad hrobom tragicky zosnulých rodičov. Cítil aký obrovský žiaľ ňou lomcuje, bola zlomená, sama opustená.

Damon sedel, pozoroval a vtom sa Elena vzpriamila, Damon uvidel naplno tú zarážajúcu podobnosť s Katarínou a skoro zahučal dole z haluze od prekvapenia. To nie je možné, bože, Katarína mala deti, nikdy o nich nepočul. Nechápal to, bol šokovaný. Elena sa díva smerom k havranovi, ale nevidí ho, má zaslzené oči, utrápenú tvár. Vykročí do lesa, krok za krokom, posúva telo, bez cieľa, sadá si na pník a zasa usedavo plače. Damon odletel ďalej od nej, vzal na seba podobu upíra, rozhodol sa jej prihovoriť. Obišiel lúčku, vošiel do jej zorného poľa, schválne šliape na konáre, aby na seba upozornil, nechcel ju vydesiť. Elena registruje zvuk, vidí tmavú postavu, dajaký chalan sa túla lesom. Damon z nohy na nohu postupuje k Elene.

„Ahoj, neruším? Čo sa stalo, si riadne uplakaná. Zranená? Pomôžem?“ zastavil na dobré dve metre od nej.

Elena sa len díva a záporne pokyvuje hlavou. Sklopí oči, mlčí.

„Tak ťa môžem odprevadiť, alebo dakoho zavolať, čokoľvek, len povedz.“

„Nie, ďakujem, nerob si starosti.“

„Robím, nemám rád, keď dievčatá plačú a ja im nedokážem pomôcť. Chceš aspoň napiť, alebo dačo zjesť, sladkosť?“ Damon  si meter pred ňou kľakol na kolená do trávy a uprene sleduje tú záhadnú tvár Kataríny.

„Som Damon a ty?“ čakal s napätím.

„Elena,“ tíško dodala, ani mu nepodala ruku. Damon pred ňou kľačí, upiera veľké čierne oči do jej tváre, mlčia.

„Elena, zaujímavé meno, prečo toľké slzy, si celá utrápená,“ upír sa rozhodol, že ju mierne ovplyvní a zaženie žiaľ – na chvíľku.

Dievčinka sa trošičku ukľudnila, oči schnú, pozerá na Damona – je celkom milý, príjemný hlas, matka príroda ho obdarila čarovnými očami.

„Nekľač predo mnou, sadni si sem vedľa Damon,“ vzala ho za ruku a ťahá bokom. Poslúchol, sadá si, nespúšťa z nej oči.

„Prečo sa tak na mňa dívaš, mám pocit, že mi vidíš až do žalúdka,“ hlesne Elena.

„Prepáč, ale pripomínaš mi dakoho, koho som dávno stratil. Tá podoba je tak zarážajúca, až berie dych. Neviem sa vynadívať,“ vysype priamo Damon.

„Ako si ju stratil?“

„Ako vieš, že to bola žena?“ zháčil sa Damon.

„Vycítila som to, či som si to prečítala v tvojej mysli.“

Táto osôbka je samé prekvápko, ako môže čítať v mojej mysli, je len obyčajný človek, nemá telepatiu.

„Tragicky zahynula v ohni.“ Bolestne dodáva Damon.

„Prepáč, to som nechcela, prepáč, ja, ja…“ sklonila hlavu, zasa začína plakať. Damon si nadával v duchu, že to spackal so slabým ovplyvnením. Sakra, ako sa teraz zapozerám do jej očí? Elena už cíti únavu, mala by ísť domov.

„Mám predsa prosbu, odprevadíš ma domov?“ zdvihla zaslzený zrak k Damonovi. Oči sa našli, Damon využíva situáciu, ovplyvnením tíši Elenu, uberá žiaľ, rozdáva nádej.

„Samozrejme, rád, je to ďaleko?“ tresol do vetra.

„Prečo, zdržujem ťa, to som nechcela, nemusíš, ja dôjdem aj sama,“ habká Elena.

„Prestaň Elena, odprevadím ťa domov, aj keď to bude na konci sveta,“ pokus o žart.

„Tam by som teraz chcela byť, na konci sveta sa predsa vždy všetci stretnú, sú spolu, milujú sa, je tam iba radosť, pohoda, Damon poďme na koniec sveta… Oh, som úplne vedľa, idem domov. Maj sa,“ zahanbená Elena trhne taškou a kráča domov.

Tak ty si pekne vystresovaná milá moja, teba treba ovplyvniť na dvesto percent. Damon to nevzdáva, rázne kráča za ňou cestičkou, Elena má náskok. Damon sa ponáhľa a zrazu si uvedomí niečiu blízkosť, spomalí, Elenu má ešte na dohľad, tá zdvíha ruky a máva komusi, čo jej kráča oproti. Damon len zasyčal: „Stefan, môj braček!!“ Znechutený zastal. Už to chápem, prečo je tu Stefan.

Damon sa vracal na miesto kde sedel pri Elene. Čosi mu padlo do oka, kniha, zošit – dvíha ho a zalistuje. Elenin denník, asi jej vypadol, keď tak vystrelila preč. Privinul si ho k sebe ako vzácny dar, to bude zaujímavú čítanie…

 

Damon sa prebral z bezvedomia, realita naskakuje, horúca kráska ešte besní, páli mu tvár. Neskutočná bolesť ho týra, celé telo horí; prečo ešte žijem, už nech je to za mnou…

Podpaľačku čosi vyrušilo, odchádza od upíra, mierne uspokojená. To Damonko nevydržal pozerať na upálenie Damona, skúsil mu pomôcť. Odhodlane vstúpil, oslovil ju a vymyslel si odkaz od kohosi, že je nutné aby sa tam dostavila. Uverila mu a odišla; dráčik chytá Damona.

„Počuješ ma, Damon, žiješ, otvor oči,“ šepce dráčik.

„Hmm, žijem ale zabi ma, už nechcem…“

„Ticho cica, vezmem ťa preč, možno prežijeme obaja, ty zranenia a ja zradu,“ sipí dráčik.

„Zabi ma…“ trvá na svojom upír.

„Cica, ticho ideme!“ Damonko narastá, zdrapne Damona a letí s ním do tmavých kútov väzníc, kam nohy vrchnosti málokedy dorazia. Ťažko zranený Damon skučí na slamníku.

„Čo potrebuješ na záchranu, Damon?“ vážne vyzvedá dráčik.

„Smrť!“

„Ešte raz požiadaš o smrť, čierny vtáčik a fakt ti zakrútim zobákom, neser draka! Čo ti treba?“ zhúkol veverko-drak.

„Ľudskú krv.“

„Táák, to je trošku problém, ale idem ho riešiť. Zostaň cica a ticho čakaj!“ Damonko vyrazil.

 

Elena sa motá medzi priestorom, vyzbrojená len nožíkom a ohňom, ktorým vládne, hľadá Damonka, telepaticky volá Damona. Snaží sa čo to dá.

Po dlhej dobe sa jej zdá, akoby začula Damona. Hovorí o smrti. Smeruje tam; priestorom nad ňou sa mihol tieň. Damonko poletuje, hľadá pohyb pod sebou  ako jastrab, poľuje na ľudskú krv. Zásah, čosi sa dolu črtá. Letí nižšie a zbadá Elenu.

„Ja som stratil mozog, mám haluze,“ brzdí nad Elenou.

„Damonko, to som ja Elena – mláďatko, haló,“ poskakuje postavička.

„Elena, čo tu robíš?! Už mi to dobíja, hľadáš upíra. Že? Tak nasadaj, letíme za ním,“ lapí prekvapenú Elenu. Nekonečný let, pristátie, Elena začne konečne dýchať.

„Tak kde je Damon?“

„Nóó, čo uvidíš sa ti nebude ľúbiť, Elena. Damon je trošku zranený a potrebuje ľudskú krv. A ty si človek, bingóó. Poď a nekrič.“ Vedie Elenu ku kôpke ohoreného mäsa. Kôpka sa ešte hýbe a stoná bolesťou.

„Damon, pre boha, Damon, to som ja, Elena. Počuješ ma? Damonko pomôž mi!“ skláňa sa nad upíra snaží sa ho pootočiť, aby mu videla do tváre a mala prístup k ústam. S Damonkom ho mierne nadvihnú.

„Damon, vezmi si moju krv, potrebuješ sa uzdraviť. Damon, otvor oči, môžeš?“ Elena premáha slzy.

„Nie Elena, tvoju krv nie, inú…“ šepká Damon, odťahuje hlavu.

„Moju si vezmi, bez odvrávania!!“ Elena vyťahuje nožík, vyrobí si malý rez na krku. Krv pomaličky presakuje, jemný prúžok jej steká hrdlom. Pritiahne si silou Damona k sebe, pritisne k jeho doráňaním perám krk s rankou.

„Damon, pi, prosím a neplytvaj, láska moja, pi,“ Elena teraz už plače, slzy padajú na zničené telo upíra. Damon sa zdráha, nie je to správne, Elena nie je potrava, ona je nektár, lahodný dúšok, princezná, vtáčatko…

„Láska moja, pi, musíš sa uzdraviť, prosím, neopúšťaj ma, láska…potrebujem ťa, bez teba nie som celá, Damon, napi sa, tvoja princezná ťa žiada, prosí…ľúbim ťa, ľúbim ťa, napi sa Damon,“ tichučko dohovára Elena Damonovi.

 

„Do prčic, keď to nepôjde po dobrom, natlačím ho krvou ako hus, teda ako havrana,“ podráždene vrčí dráčik. Ale to už mal Damon plné ústa stekajúcej krvi a vlastne bol prinútený ju prehltnúť. Životodarná Elenina krv ho začína uzdravovať. Spočiatku nastala veľká úľava od bolesti, neskôr započal pomalý proces uzdravovania. Damon nemal predstavu koľko krvi vzal Elene a keď si to uvedomil, premklo ho podozrenie, že neprimerane mnoho. Elena síce drží Damona v náručí, ale postupne povoľuje zovretie, začína sa mierne chvieť. Damon odklonil hlavu, už mal dosť sily, aby vykĺzol Elena s rúk a zadržal ju pri zosuve na zem.

Damonko panikári: „čo sa stalo, vy ste ako spojené nádoby, z jedného prelievate do druhého, raz je jeden mimo, teraz druhá!!“

Elena vystretá na zemi, oči zavreté, Damon jej pritláča ranku na krku, aby prestala krvácať. Podľa jeho skúseností, stratila dosť krvi, no ešte to nie je kritické. Upírovo telo sa zotavuje z minúty na minútu.

„Damonko, podvihni mierne Elenu, musím jej dať napiť trošku mojej krvi, nech sa jej zacelí rana, nesmie viac krvácať.“

„Teraz zase Elena?! To je celý technologický proces, čo to tu prebieha, som zdesený,“ odtuší dráčik. Elena mierne pohne očami, chce čosi povedať, slová neprejdú perami. Damon jej posiela myšlienky.

„Princezná, nehovor nič, nevysiľuj sa, vezmi si trošku mojej krvi, nech sa mi zahojíš.“ Damon sa pohryzne do zápästia a ponúka Elene ruku. Tá pootvorí ústa, napije sa.

 

„My sme teda dosť divná trojka: upír samovrah, človek samaritán, veverka zradca; žonglujeme si so životmi, prelievame krv, zraňujeme city. Damon sme na úteku, či pred rozhodujúcou bitkou??“ unavené dračie oči klipkajú. Damonko sa oprel o Damona, uchopil Eleninu ruku, je strašne ospalý.

„My sme silná trojka, dráčik: ty si môj záchranca, Elena môj anjel spásy a ja vám obom teraz nariaďujem dlhý uzdravujúci spánok…“ Damon už dostatočne zotavený, preberá kontrolu nad svojim mini tímom, uspáva oboch, podsúva im pokoj, nádej, pohodu. Sám drží Elenu v náručí, pridržiava Damonka pri svojom boku, stráži.

 

Čierne oči upíra sa vrátili naplno do života, blýska sa v nich krutá pomsta – Démon siahol na Elenu, roztrieštil svet okolo nej na tisíce črepín…

„Bastard zopsutý, teraz zistíš, čo je to siahať na moju princeznú!!“ Damon mobilizuje všetky sily a snová plán…

Zaslala: IVETKI