Buď mojou princeznou… (2)

Elena s Damonom klesajú z výšin eufórie späť na zem, Damon kontroluje Elene krk, kde sú dve čerstvé  ranky po jeho rezákoch; automaticky si zahryzne do zápästia, dáva napiť Elene trošku svojej krvi, ktorá rýchlo regeneruje ľudský organizmus a ranky sú po chvíľke zacelené – človek by už nenašiel po nich stopu, možno skúsené oko upíra. Opitý novým šťastím, naplnený obdivom, láskou ku svojej princeznej pociťuje hlbokú úctu a tak  so šibalským úsmevom zahrá  rytiera, spúšťa sa k jej nohám pri posteli, objíma ich a s hlavou hlboko sklonenou čaká na rozkazy. Elena teraz už v sede pozoruje Damona pri svojich nohách a začína jej dochádzať, čo spravila – podľahla Damonovi, zradila Stefana, zradila svoju lásku. Hlava sa plní výčitkami, srdce bolesťou, prvé veľké slzy padajú na havranie vlasy pod ňou… Damon prudko dvíha hlavu, s úžasom hľadí na vzlykajúcu Elenu.

„Čo je vtáčatko, prečo ten nárek? Čo trápi  moju…“ vetu už nestihol dokončiť.

 

Stefan precitol z hlbokého spánku, ešte stále unavený po včerajšej nekonečnej túre, načiahne rukou po Elene, no tá nie je v posteli, ani v ich izbe. Napína všetky zmysly upíra, vstáva z postele a tmou k nemu letí Damonov hlas –  „Ďakujem princezná, dala si mi najvzácnejší dar – tvoju dôveru.“

Stefan  je zmätený, cíti blízkosť Eleny, jasne rozpoznáva jej radostnú náladu, plnú nehy, šťastia, ktoré sa vzápätí mení na bolesť; chvíľku váha…jeden krok, dva, tri – vchádza k Damonovi do izby, neverí vlastným očiam – Damon kľačí Elene pri nohách, tá vzlyká a pri pohľade na prichádzajúceho Stefana zamiera hrôzou. Damon  nedokončil vetu, registruje jej náhlu zmenu v chovaní, obzrie sa, v momente je na nohách – darmo si teraz bude vyčítať, že stratil pojem o čase, vôbec neskúmal okolie, hlavne Štefana. V duchu si nadáva – som idiot! Nechal sa vyrušiť Stefanom, nachytať pri Eleniných nohách, braček mu zbúral chvíľkovú idylu s Elenou – v Damonovi vrie dlho potlačovaná zlosť, rysy tváre mu tvrdnú,  oči potemneli, úzkou medzerou medzi viečkami metajú blesky, vidí červeno ako rozzúrený býk, všetky svaly sú v pozore, zatína päste, nakláňa sa vpred pripravený vyraziť a zabíjať…Stefan kričí: „Čo si jej urobil?! Hovor, kým máš ešte pár sekúnd života, ty podlá zmija!!“

Damon len zasyčal: „To sa teba netýka braček,“ a skočil po Stefanovi. Prudká zrážka bratov, na podlahe vidno len dve prepletené telá, zmietané bojom, sem tam letí päsť, pukajú kosti, strieka krv. Boj v nich ventiluje dlho potláčanú nenávisť, žiarlivosť, rivalitu.  Všetko sa zomlelo tak rýchlo, Elena nestihla ani vykríknuť, či skočiť medzi nich so zámerom zamedziť súboju. Bojí sa o Stefana i o Damona,  už ich nezastaví, vie to. Desí sa pomyslenia, že je ako Katarína – bratia sa pre ňu zabijú. Vybieha do chodby, kde na ňu čaká ďalšie nemilé prekvapenie – skrátka dnes má deň blbec!!

 

Hádka, boj, krik, zmätok… penzión pulzuje negatívnou energiou, vypĺňa priestor až po šindle – v prítmí salónu číha Katarína, všetko vníma na sto percent, baví sa  nešťastím bratov, len jednu starosť má, aby Damon nezabil Stefana – faktom zostáva, že Damon je omnoho silnejší, často pije ľudskú krv, desiatky rokov zbiera skúsenosti v bojoch, ovláda telepatiu, aj schopnosť meniť sa na zvieratá a v neposlednom rade telom mu koluje Sila, čo dokáže divy v ovplyvňovaní. Keď bude treba, Katarína pôjde Stefanovi na pomoc. Rozhutuje –  možno by som teraz mohla použiť sviečky, aj keď…chcela dostať Damona do brány tiež, lenže momentálne je to vylúčené, chlapci sa dobrovoľne navzájom masakrujú, bitkou znižujú testosteron v krvi – uvidíme neskôr. Katarína rozdeľuje plán na dve časti. Už našla príhodné miesto pre štvorec, aj cestu ako tam strčiť obete. Takže najprv rozostaví sviečky, zapáli ich – sú dosť veľké; a čarodejnica ju uistila, že brána do medzipriestoru bude otvorená, pokiaľ budú horieť všetky sviečky súčasne. Stačí ak jedna zhasne a brána sa okamžite uzavrie. Sviečky horia, Katarína zdvihne hlavu, vidí Elenu ako uteká priamo k nej: „No super, vyhrala som dnes hlavnú cenu, bežkaj Elenka, ešte kúsok, rada ti pomôžem…do pekla!“  Katarína vrní spokojnosťou, čakajúc na trieliacu Elenu.

 

Zničená Elena vybehla z izby, kde bojujú bratia na život a na smrť, nechce nič počuť, nič vidieť, beží chodbou, uvedomuje si nezvyčajnú vec v prízemí. Niekto zapálil sviečky v tvare štvorca, takmer v strede miestnosti. Spomaľuje, snaží sa rozlúštiť tú záhadu, prečo by to Stefan robil; Damon bol s ňou celú dobu, ten ich nemohol zapáliť, ďalšiu možnosť si nechce pripustiť – je v dome dakto iný, počula ho a teraz dokonca zazrela rýchlo sa pohybujúci tieň smerom k nej. Upír, preletelo jej hlavou, svižná otočka, vyráža späť ku klbčiacim sa bratom.  Katarína je rýchlejšia, silnejšia, dobehla ju pred dverami, prudko zdrapila za ruky a ťahá ju smerom ku štvorcu. Elena sa vzpiera, kope, zachytáva zábradlia, všetko márne. Z posledných síl vykríkne z plného hrdla, kým jej Katarína rukou zakryje ústa a nemilosrdne vlečie k otvorenej bráne.

 

Elenin srdcervúci krik zastavil bitku Salvatorovcov; sekundy ohromenia – Elena volá o pomoc. Dve telá doráňané prudkým zápasom  v mihu skáču ku dverám, vidia boj tmavej postavy s Elenou. Katarína sa nechcela pôvodne dať prichytiť pri čine, ale ešte je stále vo výhode,  bratia sú zaskočení, nepoznajú útočníka, má ešte malú chvíľku na strčenie Eleny do štvorca, zhasnutie jednej sviečky a rýchly útek preč z penziónu. Samozrejme nepočítala s takým odporom Eleny –  musí uznať, že je húževnatá. No to jej nepomôže, Elena už stojí vo štvorci, odpor postupne ochabuje, Katarína sa potrebuje rýchlo uvoľniť z jej rúk…Stefan beží  po schodoch  pomôcť Elene, ale Damon skočil priamo dolu. Medzitým Elena v rámci boja vtiahla Katarínu do štvorca, takže v ňom boli obe, Damon pri dopade na zem vedľa štvorca narazil do sviečky, tá sa prevrhla a zhasla. Bratia skoro súčasne spoznali Katarínu, ktorá v hrôze zo zatvárajúcej sa brány kričí o pomoc. Darmo sa snažili zachytiť Elenu, či Katarínu. Ich telá už boli nehmotné, menili tvar aj farbu, posledné čo počuli bola prosba Kataríny o pomoc. Elena mlčala, len veľké zdesené oči nemo hľadeli na bratov, ešte stále si celkom neuvedomovala čo sa to deje okolo;  jej mysľou preblesli pálčivé otázky: „Viete mi pomôcť? Som stratená? Uvidíme sa ešte niekedy? Milujem vás oboch!!“ Damona ničia zdesené oči jeho vtáčatka, je bezmocný; telepaticky zachytáva posledné Elenine otázky i jej vyznanie.

 

Tri horiace sviečky, ohromenie na tvárach bratov, panika strieda strach, nemohúcnosť, napokon omračujúca zlosť. Prvý sa prebral Damon: „Čo to bolo, kam zmizli, vieš o tom niečo, hovor, Stefan!!“

„Nie, vôbec netuším, nikdy som nič také nevidel, ani nepočul. Predpokladám, že je to práca silnej čarodejnice,“ zdráhavo odpovedá Stefan.

„Je to zjavne práca Kataríny a vieš, že ona má dlhé prsty, pozná kde koho. Ale prečo chcela Elenu poslať preč, bola to náhoda, či nehoda? Chystala to na nás? Čo má zas za plány?“

Damon nervózne pochoduje po miestnosti, hľadá vo vlastnej pamäti akúkoľvek informáciu o prechode do iného priestoru; vedel o vzdialených temných územiach, okolitých svetoch, iných dimenziách, ale to všetko iba z počutia stoviek príbehov, čo sa mu desaťročiami dostali do uší – nič konkrétne nevedel priradiť ku dnešku.

„Čo budeme robiť, aké máme možnosti? Nečum do blba a premýšľaj, sakra!!“ Zúriaci upír si stiera krv z tváre, skúma zvyšné sviečky – Damon je bystrý, páli mu to rýchlo – jedna sviečka nehorí, hoci spolu vytvárajú štvorec, možno keď ju zapáli, dostane sa za Elenou – načahuje rukou po sviečke, chce dokončiť plán. Stefan ho zastaví: „Počkaj, nepoznáme tie kúzla, mohli by sme dačo pokaziť! Damon zostáva nám iba Bonnie, poďme pre ňu, nechaj všetko v pôvodnom stave, možno jej to niečo napovie“ zavelil Stefan, otočil Damona ako handrovú bábku, tlačí ho do auta.

Nad mestom ešte vládne noc, cestou kvília pneumatiky, auto sa rúti v šmyku do zákruty, vzduchom letia zrazené kontajnery, smeti zaplavujú okolie.

„Hrabe ti, spomaľ zburcuješ celú ulicu!“ štekol Stefan na Damona. „Máme byť nenápadní a problémy riešiť v tichosti, vieš ako…“ nedokončil.

„Nenápadný budem v hrobe s dreveným kolom v srdci, ty chumaj! Ak si nepostrehol, či ti nedobíja, zmizla Elena, nemáme predstavu kam, ani ako jej pomôcť! Takže mi je každá sekunda drahá, a áááno budem sa rútiť a áááno budem robiť hluk a áááno ak Bonnie zlyhá vykutrem s pod zeme aj samého čerta diabla, ak nám to pomôže zachrániť Elenu!!!“ zrúkol vytočený Damon, ďalším šmykom zaparkoval na trávniku pred domom malej čarodejnice.

Stefan po očku bokom sleduje Damona a vlastne mu dáva za pravdu, treba rýchlo dačo podniknúť. Obaja skokom berú trávnik, Damon zvoní, klope, netrpezlivo čaká, pátra svojou Silou po dome, hľadá Bonnie – prehovorí na Stefana: „Bonnie je na poschodí, nepokojne spí, letím k nej…“ Stefan letmo prikývne, Damon rázne kráča po terase plynulo sa mení na havrana; jedno silné zamávanie mohutných krídel, havran naberá správnu výšku, zakrúži okolo domu, pristane na parapete pootvoreného okna, kde sa Bonnie strhla zo zlého sna.

 

Včerajší večer sa zdal byť úžasný pre Bonnie, mala za sebou úspešne zvládnuté nové kúzla, na ktoré si doposiaľ nikdy netrúfla. Nejaký ten rôčik už čaruje, sama cíti ako sa stáva čoraz silnejšou, samozrejme má pred sebou dlhú cestu zdokonaľovania, veď v tom je celé čaro: postupne po krôčkoch dozrievať… spokojne vbehla do kúpeľne, rýchla sprcha, zuby, dôkladne vyčesať zlaté vlasy a šup do postele. Bonnie hľadí v tme do stropu, premýšľa – mala veľmi rada Elenu, je jej najlepšou priateľkou, čistá duša, verí v ňu – hoci v poslednej dobe ako keby bola Elena tlačená do rohu trápením, či starosťami.

„No nič, musím s ňou hodiť reč a ak má problém, spoločne ho zvládneme, sme silná dvojka,“ izbou pláva polohlasné predsavzatie, keď už Bonnie zaspáva. Prespala celú noc kľudne až nad ránom precitá zo zlého sna, v ktorom sa  Elena bráni a kričí o pomoc. Bonnie trhlo telom, vníma piskot pneumatík ulicou, neskôr zvonček a búchanie na dvere. Zlá predtucha sa vkráda k Bonnie. Vstáva, vyruší ju šuchot krídel na okne – havran elegantne pristál na parapete a kým sa Bonnie spamätá z ľaku, už Damon zoskakuje z okna.

„Prepáč Bonnie, prepadol som  ťa, potrebujem urýchlene pomoc, Elena je v nebezpečenstve“ vyhŕkol Damon zo seba. „Dolu čaká Stefan, môžeme zbehnúť za ním, prosím?“

„Ale iste, pri vás  upíroch musí byť človek neustále v strehu a aj tak máte v rukáve, teda pardon pod krídlom ďalší zádrhel, čo musí malá čarodejka riešiť!!“ Káravo žundre Bonnie, hádže na seba župan, ponáhľa sa otvoriť Stefanovi. Damon prevrátil oči stĺpom, útrpne zhltol narážku na svoje krídla – škriepiť sa môžu neskoršie, keď dostanú Elenu domov.

„Ahoj Bonnie a prepáč za vpád k tebe, ale je to súrne,“ ospravedlňuje sa aj Stefan.

„Čauko Stefan, už som počula, dokonca som dnes vo sne videla Elenu, bojovala a kričala o pomoc! Takže, vyklopte všetky informácie – čakám“ trvalo to pár chvíľ, Bonnie pozorne počúva, oči jej tekajú z jedného na druhého, napokon stíchli.

„Tak toto nevyzerá dobre, pár vedomostí o vstupe do iných svetov mám, no čisto teoretických; momentálne som v koncoch. Musím mrknúť očkom do múdrych kníh, dajte mi chvíľku – ááá mimochodom chlapci, čo sa vám stalo – potrhané šaty, zaschnutá krv – s kým ste bojovali keď Katarína už bola nehmotná?“

Damona až nadvihlo pri ďalšej narážke od Bonnie, už už otváral nasupené ústa, zastavil ho Stefan: „To nerieš Bonnie, prosím, skús pomôcť Elene rýchlo, bojím sa o ňu,“ smutne zvesil hlavu. Bonnie odbehla preč. Nekonečné minúty čakania, Damon núti svoj mozog do činnosti – iné svety = nadprirodzené bytosti, zloba, krutosť, žiarlivosť, závisť  násilie, smrť, tresty, vezenie – bože to je všetko čo mu vyskakuje zo spomienok. Tak sem sa presunula Elena? Nie, nie, neviem kam sa dostala – no ak hej…chúďatko moje. Stefan pozoruje Damona – jeho myšlienky nie je schopný sledovať, ale na tvári jasne vidí des.

„Čo je Damon, na čo myslíš?“

„Ja, hľadám v hlave útržky spomienok z minulých čias, prerozprávaných príbehov. Stefan, iné dimenzie a temné územia sú len strach, zloba, bolesť a smrť – teda pokiaľ mi pamäť siaha. Dúfam, že sem sa Elena nepremiestnila. Sakra, kde je Bonnie tak dlho, musíme niečo robiť! Poznáš aj inú čarodejnicu, skúsime ďalej?“ Stefan záporne vrtí hlavou. Vchádza uplakaná Bonnie, oči červené, výraz zmoknutého kuraťa, veľká kniha v jej náručí. Otázniky v očiach bratov .

„Musím vám povedať priamo, dnes ešte nedokážem pomôcť Elene, nemám takú silu a neviem narýchlo čo robiť,“ tvrdá pravda ťažko dopadla na hlavy upírov.

„Mám iba čiastočné zaklínadlá a to je málo. Musím vyhľadať pomoc kohosi silnejšieho i múdrejšieho, čo môže trvať,“ Stefan hľadí do zeme, prepadá ho frustrácia, nevie si rady. Katarína kdesi vyhrabala čarodejku, lenže, ako ju nájsť? Damon chodí rýchlo sem a tam okolo stien, pôsobí dojmom uväzneného zvieraťa v klietke – zúrivý, nervózny, čierny panter, už len začať okusovať mreže.

„To predsa nie je možné, nie, musí existovať aj iná možnosť!  Tak nech mi pomôže hoci aj sám čert diabol z pekla!!!“ zúfalo vykríkne Damon.

„Ale ti to trvalo, kým si si na mňa spomenul, Damon. Tak som tu, čo potrebuješ?“

Tri hlavy sa zvrtli za zvukom, šesť očí vyjavene zíza na zjavenie pri vchodových dverách. Bratia aj Bonnie sú citliví na negatívnu energiu a tej je teraz v dome toľko, až im spôsobuje fyzickú bolesť. Pár sekúnd nemého úžasu, votrelec sa samoľúbo usmieva, vychutnáva si moment absolútneho prekvapenia – videl to už toľko krát, ale vždy ho to zasa poteší. Hrá svoju hru – odhaduje ako budú reagovať prekvapení jedinci – prvý sa vzchopí Damon, Stefan bude otáľať, no a tá maličká…snáď nezalezie pod stôl. Samozrejme ich odhadol správne.

Damon si uvedomil, že bol oslovený touto kreatúrou. Pristupuje bližšie, telom mu prechádza slabý výboj, cíti že to nie je človek, sála z neho omračujúca sila, nie fyzická; jeho duch má snáď nekonečnú energiu, dokáže ovplyvňovať davy, telepaticky zvládať obete na veľké diaľky, manipulovať, zabíjať po stovkách. Damon si ho premeriava spaľujúcim pohľadom – nie veľmi vysoký, celý v čiernom – no dobre – aj ja mám rád čiernu – tvár celkom súmerná, pleť jemná, nos patričný, ústa panovačné, ale oči vládnu svetu okolo. V nich má obrovskú moc, jeho pohľad je desivý. Samotné oči sú čierne, no pri lepšom svetle v nich prebleskujú všetky farby dúhy. Lenže celý jeho zjav akoby sa vznášal kúsok nad zemou, chodí ale nohy sa nedotýkajú podlahy a miestami je snáď priehľadný. Že by hologram? Summa summarum, nepoznám ťa, no treba si na teba dávať bacha – uzavrel Damon hodnotenie pre seba, čo trvalo okamih.

„Tak čo bude Damon, chceš sa len pozerať, či aj čosi vyslovíš? Mimochodom, tvoje hodnotenie je úplne presné – sedí na mňa ako uliate. Ďakujem,“ blysol ironický úsmev venovaný súperovi.

„Nie, už som sa vynadíval dosť. Takže jednoduché otázky na začiatok – kto si?, čo chceš? a prečo práve odo mňa?“ Damon strelil očami po ohave.

„Ja od teba nechcem nič, ty si ma pozval, už si snáď zabudol?“ Prekvapený Damon chvíľku nechápe, otáča sa na Stefana i Bonnie, hľadá u nich pomoc. Obaja krčia ramenami, nevedia.

Podráždenie rastie, Damon sa núti do zdvorilého tónu: „Hm, tak jeden z nás dvoch má problém s pamäťou, ale ja to asi nebudem. Nepoznám ťa a nevolal som ťa. Skús sa predstaviť, nech sa posunieme ďalej, ďakujem,“ mierne sa ukloní, aj tak si neodpustí posmešne prehnúť pery, ostro bodnúť očami do nepríjemného stvorenia. „Ako hostiteľ si dosť nepríjemný, asi ťa treba naučiť slušným móresom. Dostaneš jedno výchovné zaucho a hneď sa vrátime k zdvorilostnej konverzácií,“ neformálne oznámila kreatúra, naznačila jemný pohyb ruky smerom k Damonovi; neznáma sila do neho prudko sotila, ten letí vzduchom, narazí bolestivo do steny.

Otrasený a ponížený Damon vstáva, chcel by zaútočiť, Bonnie inštinktívne zasahuje, drží protestujúcu ruku. Ona už tuší čo sa stalo. Plná strachu zatína prsty do napätej ruky, neisto sa otočí a kladie presnú otázku: „Ty si bol pozvaný Damonom, keď pred chvíľkou zúfalo vykríkol a žiadal o pomoc samého čerta diabla?? Takže si…“

„Cing, cing, cing… áno, to je absolútne presné, maličká. Som trošku sklamaný Damon, čakal som, že to sám vyslovíš. No nevadí, poďme ďalej. Nie je to podmienka aby si získal moju pomoc. Tak uveďme veci na pravú mieru – nie som sám čert diabol, povedzme, že som prvý námestník pána pekiel. Teraz k môjmu menu – mám tisícky mien, ale v tejto situácií využijem trošičku svoju márnomyseľnosť a zvolím si meno sám. Budem v tíme s Damonom, tak ma volajte Démon. Príznačné Damon a Démon sú silná dvojica, značka dobrej kvality.“ Poslal samoľúby úsmev k Bonnie a vyzývavo žmurkol.

„Toľko k otázke kto som, k otázke čo chcem – ja to viem presne, a zatiaľ nie je potrebné ťa s tým oboznamovať, stačí ak poviem, že to napokon aj tak dostanem; k poslednej Damonovej otázke – prečo práve ty? Tu sa žiada trošku rozviesť odpoveď do pár rozvitých viet a preto prosím aby sme sa pohodlne usadili.“ Silou vôle prinútil všetkých posadať a sám si vybral miesto za vrchstolom.

„A Damon, prosím si pohár studenej vody.“ Démon sa s uspokojením díval ako poslušný Damon vykonáva príkaz.

 

Elenu bolelo celé telo, pálil krk a triasla sa zimou. Malátne otvorila oči – leží na čomsi studenom, ruky aj nohy vykrútené v neprirodzenej polohe. Pokúsila sa zdvihnúť, ale nepohla sa ani o milimeter. Mozog nechápe, svaly sa napínajú, no žiadna reakcia tela. Som ochrnutá, čo sa stalo? Loví v pamäti – penzión, sviečky, útek, bitka bratov – táto spomienka ju prudko zabolela, bože Stefan…. Ktosi ma ťahal ku plamienkom, medzi sviečky – obraz sa jej zaostruje – Katarína! To ona ma ťahala, ale bola so mnou, kričí o pomoc, a potom už len vydesené tváre Stefana a Damona. Elenou preniká strach, slzy začínajú stekať. Znovu sa pokúša hýbať telom, alebo aspoň pootočiť hlavou – nič.

„Je tu nováčik, treba ju poučiť, lebo si ublíži ako ten posledný a zasa dostaneš nakladačku od bossa.“ Škrieka vysoký hlas v Eleninej hlave. Prebralo ju to z mrákot, stále sa nedokáže pohnúť, v dohľade nemá žiadneho tvora – a predsa ktosi, čosi hovorí. Zvláštne  je zistenie, že zvuk hlasu jej nevchádza do hlavy ušami, počuje ho priamo v strede vlastnej hlavy – snáď niekto tie slová vyslovil priamo v nej samej.

„Pozor už vníma, cítim to, tak hybaj a plň si povinnosti, ty starý múčny červ.“ Elene sa potvrdilo zistenie – hlasy sú priamo v jej hlave; bože ja som sa zbláznila a ešte som aj ochrnutá.

„Nerob paniku mláďatko, všetko je ako má byť, len ty si pristála v medzipriestore, kde platia iné zákony. Základné pravidlo – tu sa nepoužíva telo, iba sila vôle, či myseľ. Teda poviem ti, pekne si zmotaná, ruky nohy máš ale v nepríííjemnej  polohe. Hej, vnímaš? Mrkni na znak súhlasu, mláďatko.“ Elene vplával do zorného poľa podivný tvor, no tvorček, čosi medzi malým okrídleným drakom a prerastenou veveričkou; bola povďačná aj za takúto spoločnosť a žmurkla.

„Vedel som to, prebrala si sa pred chvíľou. Tak pokračujme – po prvé dáme do poriadku tvoje pomyselné telo. Sústreď sa, dvíhaj pravú ruku, ale nie pomocou svalov iba pomocou mysle. Zvládneš to, zaber.“ Zúfala Elena ešte pochybuje o svojej príčetnosti, je to fakt pravda, alebo ma niekto zdrogoval? Asi nemám na výber a povzbudzovaná drako-veverkou skúša pohnúť rukou – bez úspechu.

„Nevzdávaj to, všetko je v tvojej hlávke, predstav si pohyb ruky ako by si ma chcela chytiť, načiahni sa po mne, mysľou pracuj.“ Nový pokus a ruka sa mierne pohla. „Áno, správne mláďatko, zaber znovu, chyť ma, chyť ma.“ Natešený dráčik poletuje Elene pred očami a prebúdza ju k životu.

„Každý začiatok je ťažký, pracuj, prilož ruku k telu a teraz druhú; dobre, skús nohy, vystri si ich vedľa seba. Dokázala si to, skvele, mláďatko posaď sa.“ Jeden povel strieda druhý, veverko-drak sa vytešuje spolu s Elenou. Síce trochu vyčerpaná, ale sedí.

„Ďakujem ti za pomoc, nádej a povzbudenie, vytrhol si ma zo zúfalstva. Kto si, kde to som, čo ma tu čaká, ako sa môžem vrátiť domov, kde je Katarína, prišla sem aj ona so mnou?“

„Hou, hou veľa otázok naraz a možno na niektoré ani nechceš počuť odpoveď, či skôr ti nesmiem odpovedať. Ja som len obyčajný služobník, slúžim nášmu bossovi, čo prikáže okamžite plním. Meno nemám, každý ma volá ako chce. Kto budem pre teba?“ vybafol nečakanú otázku na Elenu, poskakoval vzduchom okolo jej hlavy a nechával za sebou súvislý rad svojich obrázkov, s jednotlivými skokmi. Gúľal sa okolo nôh, ramien, až plávalo vzduchom  sto, dvesto fotografií dráčika v jednotlivých fázach pohybu. Elena sa usmiala.

„Konečne úsmev, aj to je mojou povinnosťou, udržať ťa v dobrej nálade. Tak aké meno mám? Kto som?“

Nerozhodná Elena tápe, napadajú ju rôzne mená a k nim sa priraďujú tváre; Bonnie, Stefan, Jeremy, Matt – všetko bolestné spomienky.

„Si malý, milý figliar, šmieško, veselá kôpka, sladký maznáčik a môžem sa ťa dotknúť – áno si príjemný na dotyk, takže ťa budem volať… ‚tupý, podradný bastard, čo mal už dávno skapať‘!!“ V Elene zamreli slová, to nevyslovila ona, hlas patrí Kataríne.

„Už som ťa varoval Katarína, že ak neprestaneš otravovať, zavriem ťa do ešte ťažšej karantény, než v akej si! Fakt to chceš?!“ vyštekol dráčik, ktorý sa prudko zväčšoval, až bol ako poschodový dom a s dunením vyšľahol plamene vysoko nad seba. Katarína stíchla, dráčik klesal do pôvodnej podoby.

„Prepáč mláďatko, problémy s nechcenou návštevníčkou; upíry jej razenia tu nie sú práve v obľube. Neboj sa nedostane sa k tebe, neublíži ti, tak trošku som ju uväznil a keď sa vráti boss rozhodne čo s ňou ďalej. Obráťme list – ako znie moje meno?“

„No teraz už nie som si istá aké meno ti dať, poschodové domy, čo hrmia a šľahajú plamene ma trošičku desia.“ Chvíľka zamyslenia, Elene zasvietia oči, tvárou prebehne šibalský výraz.

„Vieš mám jedno meno, ktoré by ťa vystihovalo, myslím tvoju podstatu – si figliar, príjemný, milý, hravý a zároveň desivý, silný, omračujúci. Budem ťa volať Damon!“

Zaslala: IVETKI