Possible and impossible

Tichý zvuk klopania ju vytrhol zo zamyslenia. Odložila mobil na stolík a zamierila k dverám. Nečakala nijakú poštu preto ju balík ležiaci na prahu prekvapil. Odniesla ho do svojej izby a vtedy si pod ozdobnou mašľou všimla bielu obálku. Jej meno bolo napísane na prednej strane ozdobným písmom. Zvedavo ju otočila hľadajúc spätnú adresu odosielateľa, ale nenašla ju. Obálka bola zapečatená voskovou pečaťou. Už začínala tušiť odkiaľ by mohla pochádzať, len jej to nedávalo žiadny zmysel. Prečo by jej posielal list a k tomu ešte balík, niekto ako on? Jedinou možnosťou ako sa dozvedieť odpoveď bolo tú obálku otvoriť. Zlomila pečať a chvíľu len nechápavo hľadela na pozvánku, ktorá odtiaľ vypadla. Zbadala rukou dopísaný odkaz. Ten ostrý rukopis poznala.

Odloz si pre mna jeden tanec
Klaus

Odfrkla si. Hádam si vážne nemyslí, že by prišla na ples usporiadaný jeho rodinou, ktorá v jej živote nespôsobila ešte nikdy nič dobré? Zvlášť keď ju pozve niekto, kto zničil život jej priateľa a v konečnom dôsledku aj ten jej? Napriek tomu rozbalila škatuľu, ktorú nechala ležať na posteli. Odkryla veko a našla krásne plesové šaty nebesky modrej farby. Boli modré ako jej oči.

„To predsa nič neznamená,“ povedala si pre seba a radšej škatuľu opäť zakryla. Nechcela, aby ju to pokúšalo, lebo nemohla poprieť, že tie šaty boli skutočne nádherné. Aj keď sa stala upírkou, jej vášeň pre módu a večierky sa nezmenili. Nemohla tam však ísť. Klus spôsobil rozpad jej vzťahu s Tylerom. Manipuloval ním a sebecky ho využíval vo svoj prospech. Kvôli nemu ju musel Tyler opustiť. Chcel sa naučiť ako odolávať nátlaku, aby sa dokázal brániť jeho ovplyvneniu.

Klaus nikdy neurobil nič nezištne. Všetko mal dopredu premyslené a naplánované, bol dva kroky pred ostatnými. Za týmto pozvaním sa určite skrýva niečo viac, len nevedela čo.

* * *

Bolo o desať minút sedem a ona sa prehŕňala vo svojom šatníku zúfalo sa snažiac nájsť niečo vhodné, čo by si mohla obliecť na stupídny ples usporiadaný pôvodnou rodinou. Hoci tam nechcela ísť, nemohla nechať Elenu v štichu. Bola to kamarátka. Navyše tam bude Matt, ktorého pozvala Rebecca. To sa jej veľmi nepáčilo. Rovnako ako jej brat, nerobí nič len tak. Nikdy a pre nikoho. Bola nespokojná. Nemohla nájsť nič vyhovujúce. Úkosom pozrela na šaty, ktoré jej poslal on a nervózne si zahryzla do pery.

* * *

Klaus stál pri stole s nápojmi. Honosnú halu jeho domu napĺňalo množstvo ľudí, ktorí sa zabávali, rozprávali, smiali. Počul útržky ich rozhovorov, ich zbytočné problémy, starosti či nepodstatné a neúprimné komplimenty. Obklopoval ho neustály ruch a šum doliehajúci k nemu z každej strany. Nikto z prítomných mu nevenoval nadmernú pozornosť, okrem niekoľkých temných pohľadov od ľudí, ktorí vedeli, kým v skutočnosti je. Nevšímal si to.

Starostka Lockwoodová chcela len záruku bezpečnosti pre svoje mesto, ktorú jej bol ochotný poskytnúť, aj keď preňho vlastne nič neznamenala. Nikto nepredstavoval reálnu hrozbu. Sľuby a pocit priateľstva však pôsobia upokojujúco, zvlášť na ľudí. Dodáva im to pocit bezpečia, aj keď v skutočnosti je to len ilúzia. Za tisíc rokov sa však naučil, že celý život je založený na ilúziách a predstieraní. Byť otvorený a úprimný sa nevypláca. Je to slabosť za ktorú sa tvrdo platí. Naučil sa žiť aj bez úprimnosti a neľutoval to.

Niekde v dave zazrel bratov Salvatorovcov. Stefan a Damon samozrejme sprevádzali milovanú Elenu. Neustále premýšľal ako je možné, že to dievča dokáže u oboch upírov vyvolať také silné emócie. Dvaja bratia zamilovaní do jednej ľudskej ženy. Príbeh, ktorý mu aj po tisícročí pripomínal jeho vlastnú minulosť, na ktorú nechcel myslieť. Hlúpo si mysleli, že ho dokážu poraziť, že dokážu ochrániť Elenin život aj keď nebol v ohrození. Neublížil by jej a nemohol ju zabiť, lebo stále potreboval jej krv. Ponúkol im prijateľnú možnosť, ktorú odmietli a navrávali si, že to robia pre jej dobro. Bolo to však z egoizmu, lebo ani jeden sa jej nedokáže vzdať. Neopustili by ju, aj keď je to pre ňu jediná možnosť na normálny život.

Radšej pustil tieto myšlienky z hlavy. Dnes večer sa nechcel zaoberať Elenou Gilbertovou. Myslel na inú ženu. Na niekoho, kto nie je automaticky v neustálom centre pozornosti. Na niekoho, kto musí za svojimi cieľmi kráčať a tvrdo pracovať, aby ich dosiahol. Na niekoho, komu ublížil. Nechtiac, ale predsa sa to stalo. Niekde hlboko vo svojom vnútri cítil na krátky okamih bolesť. Cit na ktorý nebol zvyknutý a považoval ho za zbytočný. Bolo to vtedy keď prišiel do jej izby a uvidel ju ležať na posteli. Na tvári sa jej perlili kvapôčky potu a prikrývku mala vytiahnutú až po bradu. Triasla sa zimou a v očiach mala strach, bála sa smrti, ktorá by tento krát bola definitívna. Napriek tomu sa mu zdala krásna. Sadol si na posteľ a pozrel sa na ňu. Videl odpor v jej nebesky modrých očiach. Musela ho nenávidieť.

„Prišiel si ma zabiť?“ opýtala sa vtedy slabým hlasom. Nepatrne sebou trhol, tak aby to nemohla postrehnúť. Vedel, kto je a aký je. Poznal legendu, ktorá ho tisíc rokov sprevádzala a sám najlepšie vedel, že neklame. Bol zlý, bol krutý, bezcitný a nemilosrdný, nemal morálne zábrany keď šiel za niečím čo chcel a potreboval. Nechcel však, aby ho tak videla aj ona. Jej chcel ukázať inú stránku svojej osobnosti. Tú, ktorá bola ukrytá niekde hlboko pod maskou vraha a egoistu bez svedomia. Chcel ju poznať, ale zároveň chcel a potreboval aby aj ona poznala jeho.

Zrazu začul za sebou kroky. Tiché, ale predsa ich spoznal. Otočil sa k dverám a medzi hosťami uvidel ju. Mala oblečené modré šaty, ktoré jej poslal. Caroline. Usmial sa na ňu a pozdravil. Len naňho letmo pozrela a zamierila k baru.

Zaslala: Patricia