Mŕtva spomienka

V malom dome na okraji Mystic Falls bolo ticho, iba závany slabého vetra sa pohrávali s tmavými závesmi. Na neveľkej koženej pohovke uprostred miestnosti sedelo mladé dievča. Hnedé zvlnené vlasy jej padali na plecia. Hoci na tele nemala nijaké jazvy, množstvo zaschnutej krvi na rukách, stehnách a na zemi svedčilo o škaredom zranení. Na schodoch začula pomalé tiché kroky. Nepokúšala sa vstať. Železník z jej tela dávno vyprchal a ona bola spútaná silou cudzej vôle. Aj tak by ďaleko neušla. Bola unavená a hladná. Priamo pred ňou stál na stole pohár plný tmavočervenej tekutiny. Čistá a lahodná vôňa čerstvej krvi ju dráždila. Mučila ju túžba napiť sa. Akokoľvek chcela, ruka sa jej vždy zastavila tesne nad stolom. Proti takej sile nemohla bojovať. Kroky sa približovali a vzápätí zavŕzganie starých dverí preťalo mŕtve ticho.

„Rád ťa vidím,“ prehovoril tlmene muž, ktorý vošiel.

„Nevyzeráš najlepšie, ale je príjemné vracať sa domov, keď ťa čaká spoločnosť, však?“ poznamenal s iróniou v hlase. Dobre vedel, že keby mohla utiekla by, tak ako uteká už šesťsto rokov. Muž mal krátke svetlé vlasy a hlboké modré oči. Plné, zmyselné pery sa mu roztiahli v krutom úsmeve pri pohľade na mĺkve dievča. Vedela, že zomrie. Už ju nepotreboval, nemala mu čo ponúknuť a potrestal ju dostatočne. Keby bola človek, zomrela by omnoho skôr a jej telo pokryté hlbokými jazvami a bez jedinej kvapky krvi by dávno zmizlo pod nánosom hliny. Ale keďže nebola človekom, jej utrpenie trvalo omnoho dlhšie. Prudko zdvihla hlavu a zabodla pevný pohľad do jeho očí. Chladných, krutých a bezcitných ako on sám.

„Klaus,“ zašepkala keď sa pousmial. V matnom svetle lampy mu zažiarili ostré biele zuby. Tento muž bol jej osud. Osud, ktorý si spečatila, keď mu pred viac než pol tisícročím utiekla a ktorý si navyše poistila, keď sa premenila na upíra. Predtým si ju nikto nevšímal, potom ňou každý opovrhoval. Stalo sa z nej monštrum. Každý muž bol pre ňu iba rozptýlením, každé priateľstvo končilo smrťou. Nikdy nepoznala lásku. Alebo áno? V mysli sa jej vynorila spomienka. Bola vtedy ešte človek. Sedela na drevenej lavičke uprostred parku zaliateho teplým jesenným slnkom. Dívala sa do peknej tváre muža sediaceho oproti nej. Dlhšie, vlnité vlasy mu padali do čela, zakrývali tmavé oči v ktorých sa pri pohľade na ňu zračilo niečo, čo vtedy nevedela pomenovať. Láska, pred ktorou utiekla a nikdy jej nedala šancu. Zodvihla pohľad a vtedy ho opäť uvidela. Stál vo dverách a díval sa jej do tváre. Svoj posledný úsmev venovala jemu.

„Odpusť mi,“ zašepkala v momente, keď jej srdcom prešiel ostrý kôl. Muž sa odvrátil, aby ukryl bolesť, čo sa mu náhle zračila v tvári. Klaus trhol rukou a vytiahol kôl z mŕtveho tela. Hodil ho mužovi k nohám.

„Láska je len pre hlupákov, braček! Je to najväčšia upírova slabina a my nie sme slabí,“ povedal opovržlivo a vzápätí zmizol. Elijah podišiel bližšie a sklonil sa nad dievča.

„Ty odpusť mne, Katerina,“ zašepkal.

Zaslala: Patricia