Tajomstvo

„Stretneme sa na obed u mňa. Prosím príď ………. S“.

Elena si prečítala lístoček, ktorý jej práve podala Caroline. Nevedela, čo si má myslieť. Skontrolovala čas na hodinkách a hlboko zabratá do svojich myšlienok bez slova odišla. Caroline len nechápavo sledovala ako ju jej kamarátka opúšťa.
„Nemáš začo,“ odvrkla Caroline a pobrala sa napokon do triedy.
Elena kráčala chodbou, ktorá sa veľkou rýchlosťou vyprázdňovala. Začala sa ďalšia hodina a podľa rozvrhu mala teraz v jednej z tried strednej školy v Mystic Falls sedieť aj Elena. Tá namiesto toho kráčala zo školy preč.
„Prečo sa so mnou chce asi Stefan stretnúť? Prečo mi nič nepovedal, veď sme mali spolu hodinu?“ premýšľala.
Lenže žiadna myšlienka jej nedala odpoveď na tieto otázky. Či už to boli myšlienky šialené, alebo hrôzostrašné, ani jedna z nich jej nezabránila naštartovať auto a vyraziť k Salvatorovcom.
„Čo asi môže byť také dôležité, že Stefan chcel, aby som vynechala poslednú hodinu? Musí to byť súrne, inak by to predsa mohlo počkať,“ stále hútala.
Cesta jej ubehla jedna radosť. Ani si nestihla uvedomiť, že nasadla do auta a zrazu parkovala pred domom. Vystúpila, zamkla a vydala sa zistiť, čo sa deje.

Nervózne sa priblížila ku dverám a zabúchala. Po dopade päste na drevo sa však dvere samé pootvorili.
„Toto nie je dobré,“ pomyslela si a opatrne ich otvorila.
„Stefan?………. Stefan si tu?“ zakričala, ale nikto jej neodpovedal. „Damon? Haló! Je tu niekto?“ skúsila znovu a pomaly, opatrne kráčala do obývačky, pripravená v prípade potreby čo najrýchlejšie utiecť.
Odrazu uvidela v kresle otočenom chrbtom k dverám postavu s tmavými vlasmi.
„Hej!“ okríkla neznámeho.
V tom sa postava zdvihla a obrátila sa k Elene tvárou.
„Damon?“ vyslovila s povzdychom úľavy. Jej srdce sa začalo upokojovať.
„Elena, vitaj,“ zaškeril sa svojím ironickým poloúsmevom.
„Je tu Stefan?“ spýtala sa.
„Stefan? Ten je teraz v škole. Teda ak sa tak len predo mnou netvári,“ odvetil.
„To je zvláštne…“ zamyslela sa Elena.
„Čo je zvláštne?“ spýtal sa zvedavo Damon.
„Ale nič. Asi som naletela na zlý žart. Radšej už pôjdem,“ skonštatovala mrzuto.
„Niekto ti dal v škole lístok, že sa stretnete u neho doma? Aká si len naivná. Starý fór,“ smial sa Damon.

Keď sa však Elena otočila a chcela odísť niečo v jej vnútri jej v tom zabránilo.
„Ako vieš, že to bol lístoček?“ spýtala sa podozrievavo.
„To bol len odhad,“ odpovedal a odpil si z pohárika whiskey, ktorý držal v ruke.
„Nie nebol,“ oborila sa na neho. „To ty, že? Dal si ho Caroline?“ pýtala sa.
„Elena nepreháňaj, načo by som to robil?“ hral na Elenu predstavenie.
„Tú otázku si kladiem aj ja,“ odpovedala a zo založenými rukami čakala na odpoveď.
„Oukej dajme tomu, že som to bol ja,“ uškrnul sa Damon.
„Ako si dovoľuješ? A využívať Stefana ako zámienku?“ urazene skríkla.
„Stefana? Ou pokoj kráska. „S“ tam síce napísané bolo, to je pravda, ale ak sa zamyslíš, tak ja som Salvatore. Takže nikto nikoho nevyužíva. To len ty si si predstavila, čo si chcela. A na druhej strane ako si vedela, že do akého domu máš ísť? Mohol to byť lístoček od hocikoho na S,“ ironicky obhájil svoj čin a všimol si, že pri posledných slovách Elena sčervenala.
„Fajn! Čo chceš?“ odvetila urazene. V tej chvíli sa k nej Damon priblížil. Elena cúvla, ale Damon sa k nej opäť priblížil. Toto nasledovalo až dovtedy, kým Elena za sebou nezacítila chladnú stenu. Damon stál len niekoľko centimetrov od jej tváre a hľadel jej do očí. Ani na sekundu neprestal.
„Hmmm fajn super a čo teraz ako chceš?“ spýtala sa Elena aj napriek tomu, že si pod tým jeho neodolateľným pohľadom presne vedela predstaviť, čo by chcel. A zjesť na obed to určite nebolo. Je však v pasci, ale môže pokojne odísť, keď o to požiada?
Damon len ticho stál a nevšímal si jej slová. Cítil ako jej prúdi krv v žilách, cítil jej krásnu vôňu, počul ako jej bije srdce. A to všetko len niekoľko centimetrov od neho. A toto všetko mu nepatrilo. Patrilo to Stefanovi. Pri bratovom mene sa otriasol a uvedomil si, že sa ho Elena snaží odtlačiť.
„Damon, no tak pusti ma počuješ?“ vrčala.
„Až keď mi dáš pusu,“ zašepkal jej do ucha a potom sa na ňu milo usmial. V kútiku duše však dúfal, že by to mohla urobiť. Vlastne prial si, aby to spravila.
„A povieš mi dôvod?“ s nechuťou v hlase odpovedala otázkou a odsotila Damona od seba. Aj keď kdesi v najtemnejšom kúte jej mysle by na to dôvodov bolo určite niekoľko. Damon sa nechal odsunúť, pretože tón jej hlasu mu pripomenul, že aj keby to na jeho žiadosť spravila, nebolo by to skutočné. Ešte raz si ho premerala pohľadom a dala sa na odchod.
„Pretože mám pre teba darček,“ zaznelo jej spoza chrbta. Keď Damon videl, že sa zastavila, dodal: „Máš dnes narodeniny. Alebo sa snáď mýlim?“
„Oh … no áno mám, ale…“ Elena nevedela čo má povedať. Myslela si, že Damon je len ironický parchant, ktorý si myslí, že môže všetko. To, že myslel na jej narodeniny a že pre ňu má darček ju úplne zaskočilo.
Damon na sekundu zmizol a opäť sa objavil. Tento krát držal v rukách malý balíček. Elena k nemu už nebojácne a milo podišla.
„Všetko najlepšie!“ zaželal jej a podal jej balíček.
Elena pomaly odbalila darček a napokon otvorila malú umelohmotnú škatuľku. Prekvapením zabudla aj dýchať. Hľadela na dve nádherné strieborné visiace náušnice s maličkými netopierikmi. Ich očká tvorili dva trblietavé kamienky. Boli nádherné. Na perách sa jej objavil ten najžiarivejší úsmev aký Damon kedy videl. V tej chvíli mu Elena skočila okolo krku a na líce mu vtisla úprimný hrejivý bozk.
„Takže sa ti páčia?“ spýtal sa, aj keď odpoveď už dávno poznal.
„Musíš sa na to pýtať?“ odvetila s úsmevom a hneď si vymenila náušnice, ktoré mala, za tie čo dostala.
„Prečo si s tým nepočkal do večera? Mám predsa oslavu?“ spýtala sa zvedavo.
„Hmmm ……. proste večer budem mimo mesta, preto som dúfal, že neprekukneš skutočného autora odkazu,“ vysvetlil a zjavne to Elene stačilo. Keby tak len vedela, že v skutočnosti by zostať chcel, ale uzavrel zo Stefanom dohodu, že tam proste nebude. Mohol by ju síce porušiť ako vždy, ale pozerať sa potom na Elenu a Stefana ako sa na seba usmievajú? Nie. To radšej bude loviť v lese veveričky.
Vo chvíli, keď sa Elena chystala na odchod, rozrazili sa vchodové dvere.
„Elena? Tu si!“ s úľavou ju objal Stefan. „Caroline mi povedala o tom lístočku. Bál som sa,“ povedal a pobozkal ju na vlasy.
„Heh, no hej. Zábavné. Niekto si zo mňa proste vystrelil. Práve som bola na odchode,“ upokojovala ho.
„Nemusíš ísť ak nechceš,“ usmial sa na ňu Stefan a chytil ju za ruku. Obaja sa potom vydali do Stefanovej izby. Ešte predtým ako Elena zmizla Damonovi z dohľadu, upriamila na neho svoj pohľad a perami mu naznačila „ďakujem“. Damon sa usmial. Predsa len ho má aspoň trošku rada a odišiel si opäť sadnúť do svojho kresla.

Zaslala: Zizi